Bodka za akciou Tunelovanie
A je dotunelované!
Máme za sebou horúci deň plný zážitkov, úžasných stretnutí a mimoriadnych momentov, ktoré robia život neopakovateľne krásny. Spojiť tunely s literatúrou do jedného podujatia bolo z našej strany dosť odvážne, ale o to viac nás teší, že sa to podarilo. Určite to bolo aj vďaka úžasnému rozprávaniu a čítaniu pani spisovateľky, našej priateľky Božky Dobrovičovej - Záriečskej, ktorá za nami cestovala ( samozrejme tiež vlakom) až z Považskej Bystrice. Cestovanie s knihou je bežné, ale cestovanie s autorkou knihy je už vzácna životná udalosť, ktorú nám osud doprial zažiť v priamom prenose. Tunelovanie je teda za nami. Zostali nám už len krásne autorkine knihy, početné fotografie a neskutočné zážitky, s ktorými by sme sa chceli podeliť aj s vami, s našimi priateľmi.
TUNELOVANIE 1.ČASŤ
Kúpeľná rapsódia
Tunelovnie sa teda naozaj vydarilo. Akcia mala podobne ako mnohé iné naše podujatia komorný, rodinný charakter, čo výrazne prispelo k nezvyčajne priateľskej atmosfére plnej dobrej nálady a sviežeho humoru, ktorý v týchto horúcich dňoch pôsobil na ľudí ako balzam. Výlet sa začal skoro ráno o 6,30 hod. stretnutím na stanici v Prievidzi. Nakoľko mnoho našich priateľov v týchto horúcich dňoch trápia rôzne choroby a neduhy ( čo nám je úprimne ľúto a všetkým zo srdca prajeme skoré uzdravenie), konečný počet "účastníkov zájazdu" z Prievidze sa ustálil na čísle 5. Nie je to málo, ale zasa to nie je ani veľa, teda sme nemuseli železnici prednieť požiadavku na samostatný vagón, ale úplne v pohode sme sa začlenili medzi cestujúcich vo vlakovej súprave smer Horná Štubňa s pravidelným odchodom z Prievidze o 6,41 hod. Odchod stihli všetci, ba dokonca sme mali aj malú časovú rezervu, čo sa nám veru často nestáva. Začalo to byť nejaké podozrivé.
Vo vlaku si každý našiel pohodlné miesto a výlet sa mohol začať. Tí, čo nestihli doma raňajky, raňajkovali, iní sa pozerali na okolitú krajinu a veru, našli sa aj takí, čo dospávali. Každý však spozornel, keď vlak vstúpil do prvého tunela - Handlovského. Bol to totiž mimoriadne vzácny moment nášho výletu, pretože práve v tej chvili začalo to pravé "tunelovanie". Na trati Handlová - Horná Štubňa sme zdolali ešte 5 tunelov, ktorými sme prekonali pohorie Žiar a Kremnické vrchy a dostali sme sa na Turiec, do kraja, ktorý navštevujeme pomerne často.
Na Hornej Štubni mal náš vláčik-motoráčik konečnú, a tak sme museli prestúpiť do inej vlakovej súpravy smer Vrútky - Žilina. Práve týmto vlakom sme sa presunuli do ďalšej a poslednej prestupovej stanice - Turčianske Teplice.
V Turčianskych Tepliciach nás čakala skoro dvojhodinová prestávka, čo by možno mnohým v tom teple pokazilo náladu, nám to však vôbec nevadilo, práve naopak. Pretože v tomto kúpeľnom meste sme už pred tromi rokmi boli, rozhodli sme sa navštíviť ho znovu s úmyslom pozrieť si, ako sa zmenilo. Najskôr sme išli po stopách liečivých prameňov. Z troch, ktoré sme ešte pred tromi rokmi navštívili, zostal v prevádzke len prameň Živena, v ktorom sme sa najskôr poumývali a neskôr po ochladení i napili. A tak nám návšteva kúpeľov priniesla nečakané, ale o to príjemnejšie osvieženie. Potom sme si pozreli liečebné domy, námestie, Park priateľstva, v ktorom nás zaujal nenápadne krásny domček pre knižky, no a nakoniec sme zakotvili na zmrzline. Krátke posedenie v cukrárni nám spríjemnilo nielen rozprávanie o meste a kraji, v ktorom sa nachádzame, ale i prítomnosť malého čierneho kocúra, ktorý sa unudene premával z jednej strany chodníka na druhú a preberal kúpeľných hostí z ranného rozjímania. Kocúr vyzeral spokojne, ale jeho obete už mali trochu iný výraz v tvári. Tí, ktorí ho zbadali sa hnevali, odpľúvali si i prežehnávali sa. Jeden by neveril, koľko nepríjemností môže spôsobiť také milé zvieratko. Škoda, že sme to divadlo nemohli pozorovať dlhšie, ale blížil sa odchod nášho vlaku, a tak sme sa museli s kocúrom rozlúčiť a pobrať sa na stanicu. Nebolo však smutno len nám, aj kocúr akosi posmutnel, nečakane odišiel a jeho raňajšie predstavenie sa skončilo. To, že nám neprebehol cez cestu, sme však považovali za dobré znamenie. Bol to jasný dôkaz toho, že tunelovanie je odsúdené na úspech.
Na stanicu sme prišli v poslednej chvíli, ale keďže sme šťastie mali so sebou, vlak zo Žiliny do Zvolena, v ktorom sedela aj naša priateľka a spisovteľka v jednej osobe - teta Božka mal 10- minútové meškanie. V kľude sme sa teda mohli ešte posadiť na lavičku a pokojne zhrnúť svoje pocity a zážitky z návštevy Turčianskych Teplíc. Všetci sme sa zhodli v tom, že toto kúpeľné "zastaveníčko" bolo vlastne takým malým výletom navyše.
Kontrolný telefonát s tetou Božkou naznačil, že vlak je už za humnami. A naozaj, ledva sme si pozbierali veci a nastúpili na perón, vlak bol už v stanici. Len, kde je teta Božka? Mala stáť v okne a kývať nám, ale nikde nikto. Je to ten správny vlak? Na filozofické otázky nebol čas, a tak sme rýchlo nastúpili. Veď mi si tú našu tetu Božku v tom vlaku nájdeme.
.
TUNELOVANIE 2. ČASŤ
Stretnutie v tuneli
Ešte nebol vlak ani v druhom chotári, a už sme sa s tetou Božkou vítali ako starí známi. Pán sprievodca nám pomohol nájsť voľné kupé, aby umenie dostalo to, čo si zaslúži, a "tunelovanie" mohlo začať. Kým sa vlak stratil v prvom, a zároveň aj najdlhšom tuneli Čremošné - stihli sme aspoň rýchle predstavenie sa a krátke rozprávanie o Božkinom živote. Tmu a atmosféru v najdlhšom tuneli Slovenska sme však nerušili. Otvorili sme okno a v posvätnej bázni sme očami hladili steny tunela. Chlapci sledovali čas, Zuzka chlapcov, a dospeláci riešili svoj životný priestor a jeho plynutie v čase. Kým prišlo povestné svetlo na konci tunela, každý mal upratané.
Po tomto tuneli samozrejme prišli ďalšie, veď kopce do Bystrice sú predierované ako ementál. Vlak sa neustále schovával v menších i väčších tunelových dierach, takže tej tunelovej tmy a príjemného chladu sme si užili až-až. Ani jeden tunel sme však už neprecítili tak, ako ten prvý. A to nielen preto, že bol najdlhší, ale preto, že práve túžba vidieť ho, spojila niekoľko príjemných ľudí, ktorí by sa možno inak nikdy v živote nestretli ( vo vlaku teda určite nie).
Po najdlhšom tuneli začalo rozprávanie o knižkách, ktoré Božka vytiahla z malej tašky, až sme jej skoro neverili, že ich tam všetky mala schované. Každú jednu predstavila, porozprávala jej životopis, vysvetlila, čo ju viedlo k jej napísaniu. No, a potom vybrala tie pre detských čitateľov, ktoré predsa len boli našim deťom najbližšie. Z nich si potom deti vybrali jednu - Povesti z Púchovskej doliny a začalo čítanie, ktoré ich doslova priklincovalo k sedačkám. Ešte aj vlak klepotal akosi tichšie, lebo to čo sa dialo v našom kupé, pravdepodobne ešte nezažil. Čítanie narúšala len občasná tma niektorého z tunelov. Nie však nadlho, nakoľko príbehy nám čítala samotná autorka, v tuneloch sa príbeh neprerušil, ale voľne pokračoval spontánnym rozprávaním, čo bolo neskutočne krásne. Deti ju po očku pozorovali, či sa nepomýli, nezasekne, ale teta Božka nie je žiadny amatér. Svoje príbehy dobre pozná, a tak vždy pokračovali i skončili tak, ako boli zapísané aj v knihe. Po každej povesti nasledovalo rozprávanie o jej hrdinoch, hľadanie poučenia, či životnej pravdy a skúsenosti, ktorú by si mohli deti odniesť aj do života. Nebolo to jednoduché, ale naša Zuzka našla vždy odpoveď aj na tie najzáludnejšie otázky. Raz darmo, nechodila zbytočne do školy, voľačo sa tam predsa len na ňu nalepilo, i keď ona sama to vidí jednoznačne .ako záležitosť dobrej domácej výchovy a jej osobného šarmu.
Tak ako sa striedala krajina za oknom, striedali sa i povesti a emócie, ktoré v deťoch vyvolávali. NIekedy vyvolali smútok, inokedy zasa smiech, ktorým sa otriasal celý vagón.
Takto netradične, s príbehmi a ich autorkou, nám cesta ubiehala ako po masle. Aspoň, že sme stihli tie tunely spočítať. Bolo ich naozaj 22, a s tými našimi od Prievidze na Hornú Štubňu sme ich vlastne prešli 28, čo sa len tak hocikomu za jeden deň nepodarí. Určite to nie je na zápis do Knihy rekordov, ale náš osobný rekord sme spravili určite.
Ledva sme dočítali poslednú povesť, a už tu bola Bystrica. Rýchlo pobaliť a vystúpiť, pretože zrýchlený vlak Rozsutec, ktorý nás spoľahlivo doviezol až sem, pokračuje v ceste ďalej až do Zvolena ! Ešte posledné foto vlaku, foto rušńovodiča, ktorý nám mával na cestu a ide sa do mesta. Samozrejme s úsmevom, veď ako inak by sme aj mohli, keď nám to tunelovanie tak krásne vyšlo.
TUNELOVANIE 3. ČASŤ
Zastavenie v Bystrici
Po úžasnej vlakovej ceste sme plní zážitkov, ale i nových očakávaní, presne o 10,26 hod., vystúpili v Banskej Bystrici. Pomaly sme sa presunuli do priestorov stanice, kde sme si prezieravo kúpili cestovné lístky na cestu späť, a potom sme si len tak, s úsmevom, strihli dve spoločné fotky pred stanicou. Nemohli sme inak, veď sa nám rovno do cesty postavila lavička s reklamným sloganom - Úsmev je najkratšia vzdialenosť medzi ľuďmi, ktorý milujeme, pretože ho používame v našom občianskom združení odjakživa. No a potom, hurá do mesta!
Pomaly, bočnými ulicami, vyhýbajúc sa slnečnému úpeku, sme sa presúvali smerom do centra, príčom sme sa rozprávali o histórii i súčasnosti Bystirce. Každý pridal nejakú zaujímavosť, a tak z toho vznikol celkom slušný sprievodcovský výklad. Podľa želania našich detí sme svoje kroky nasmerovali najskôr k pamätníku SNP. Nakoľko chlapci chceli vidieť aj vnútorné priestory, rozhodli sme sa navštíviť aj Múzeum SNP. Chlapci boli z múzea nadšení. Priestory boli krásne vychladené, exponáty zaujímavé, a tak sa nemožno diviť, že prehliadka múzea aj s vonkajšou expozíciou vojenskej techniky im trvala skoro dve hodiny. Len Zuzku múzeum akosi nenadchlo. Celý čas sedela pri vstupných dverách s očakávaním príchodu aspoň jedného nádherne živého exponátu mužského pohlavia, ale jej prianie nebolo vyslyšané. Možno by bola stačila aj celkom malá skupina dôchodcov, ale v múzeu sa veru za tie dve hodiny, neukázala ani živá duša.
Z múzea sme sa presunuli na námestie, kde sme si pozreli historické centrum - najmä kostoly, mestskú vežu, fontánu a nádherné meštianske domy. Urobili sme niekoľko spomienkových fotiek, a potom sme sa vybrali, vedení prázdnymi žalúdkami, pohľadať niečo na obed. Deti si dali pizzu, dospeláci obedné menu, ktoré si všetci vychutnali na terase jednej z mnohých reštaurácií na námestí, pozorne sledujúc pulzujúci život okolo. Po obede sme sa ešte na poslednú chvíľu vybrali do nákupného centra Európa, aby sme splnili aj Zuzkine prianie, a potom už šup-šup späť na stanicu. Do odchodu vlaku chýbalo menej ako pol hodina, takže sme mali čo robiť, aby sme to stihli. Ešte šťastie, že sme mali kúpené cestovné lístky. Keď sme totiž prišli na stanicu, vlak tam už stál, a len čo sme nasadli, sa pohol. Žeby čakal len na nás?
Za mimoriadny záverečný heroický výkon si naozaj zaslúžia pochvalu všetci - nielen deti ( najmä Zuzka, ktorá to vzdala už v polovici cesty), ale i naša hosťka, pani spisovateľka - teta Božka, ktorej sme takto nechtiac poskytli inšpiráciu k napísaniu ďalšieho pútavého príbehu. Len dúfame, že nie poslednú. Po tom všetkom, čo si s nami preskákala, by nám určite v našom usmiatom priestore chýbala.
TUNELOVANIE 4. ČASŤ
Ide sa domov
Tak a sme na ceste domov. Neskutočne unavení, ale šťastní sedíme vo vlaku, ktorý s nami uháňa opäť do kopcov a tunelov. Už ich nepočítame, už si ich len vychutnávame. Opájame sa ich krásnou tmou a chválime a obdivujeme zručnosť majstrov, ktorí ich postavili. Vychutnávame si ticho prerušujúce len pravidelným klepotom vlaku, oddychujeme.
Žeby z nás tá Bystrica vysala aj poslednú životnú miazgu? V žiadnom prípade. Po krátkom oddychu naberáme druhý dych, kupé ožíva a teta Božka začína opäť čítať jednu z mnohých svojich kníh. Tentokrát však vybrala poéziu, verše na pohladenie duše a osvieženie tela, čo po tom behu na vlak celou Bystricou asi najviac potrebujeme. Tunelovanie teda pokračuje, ale je celkom iné, duchovnejšie, až nám je ľúto, že nemôžeme aspoň na chvíľu zastaviť čas a počúvať tie slová básnika aspoň o kúsok dlhšie. Aj deťom sa zdá, že cesta späť do Turčianskych Teplíc bola akási kratšia. V Turčiasnkych Tepliciach sa naše cesty rozchádzajú. Teta spisovateľka Božka Dobrovičová zostáva vo vlaku a pokračuje až na konečnú do Žiliny a my vystupujeme. Krátka rozlúčka, prísľub, že sa nevidíme naposledy a .... už stojíme na peróne.
Našťastie aj my sme v Turčianskych Tepliciach nemuseli dlho čakať, vlak do Hornej Štubne už bol za humnami, tak sme mali čo robiť, aby sme sa rýchlo podchodom presunuli na druhú stranu a nasadli. V Hornej Štubni sme však už museli čakať dlhšie. Zuzka by bola aj Lagúnu ( motorest vzdialený asi 2 km) stihla. My sme však boli radi, že sme na stanici. Bolo tam síce príšerne teplo a múch ako maku v makovom koláči, ale vydržali sme. Boli sme radi, že sedíme. No, a keď nás pán výpravca počastoval vodou z vodovodu aj jazyky sa nám rozviazali. Dokonca až tak, že Zuzka aj jednu z tých múch zjedla.
To však už bol pristavený náš vláčik-motoráčik do Prievidze, a tak sme nechali muchy muchami a rýchlo sme nastúpili na našu poslednú vlakovú púť. Ešte zvládnuť posledných šesť tunelov a je dotunelované.
Naša posledná vlaková cesta ubiehala rýchlo, a tak sme presne podľa plánu o 17,11 dorazili na vlakovú stanicu v Prievidzi. Ešte posledné zamávanie a už sa každý ponáhľal domov, porozprávať, čo zažil.
Na záver to najlepšie
TUNELOVANIE 5. ČASŤ
Technické parametre
Aby mohla byť naša reportáž úplná, pridávame ešte pár technických faktov, ktoré robia túto akciu výnimočnou.
Takže, na trase Prievidza - Banská Bystrica, s dvomi prestupmi na Hornej Štubni a v Turčianskych Tepliciach, sme spolu s tromi vlakmi prešli 91 kilometrov. Keďže aj cestou domov sme išli po tej istej vlakovej trati, spolu to teda bolo až 182 kilometrov.
Vo vlaku sme v tento deň strávili 234 minút, čo činí 3 hodiny, 54 minút.
Na tejto vlakovej púti sme v jednom smere prešli 28 tunelov, z toho 6 na trati Prievidza - Horná Štubňa, v celkovej dĺžke 4 577 metrov a 22 na trati Turčianske Teplice - Banská Bystrica, v celkovej dĺžke 12 211 metrov.
Na vlakovej trati Turčianske Teplice - Banská Bystrica, ktorá sa volá aj Trať SNP, sme zdolali aj najdlhší vlakový tunel na Slovensku - tunel Čremošné ( v literatúre sa uvádza aj pod názvom Čremošniansky alebo Harmanecký tunel) s dĺžkou 4 697 metrov, ktorý bol vlastne hlavným cieľom nášho putovania. Zážitok z prejazdu tohto tunela, ktorý trval v smere Turčianske Teplice - Banská Bystrica podľa nášho času 2, 46 minúty ( v opačnom smere to bolo trošku dlhšie), bol umocnený rozprávaním našej hosťky, pani spisovateľky Božky Dobrovičovej, čo z neho urobilo nezabudnuteľný prázdninový top moment.
Okrem tunelov sme prešli na tejto našej vlakovej púti 116 železničných mostov, priepustov a viaduktov rôznych konštrukcií ( 4 na trati Prievidza - Horná Štubňa a 112 na trati Turčianske Teplice - Banská Bystrica ), čo sme si síce až tak neužili ako tie tunely, ale mnohé z nich sme si doslova vychutnali. tak ako ten nad mestom Handlová, ktorý nás vždy postaví zo sedadiel.
No, a ešte pár údajov a zaujímavostí netechnického charakteru.
Z histórie tejto vlakovej cesty za zmienku stojí fakt, že na Trati SNP počas Slovenského národného povstania operoval aj pancierový vlak Hurban. No a ešte jeden dôležitý údaj zo súčasnosti. Počas našej cesty po tejto trati sme spolu s našou hosťkou, tetou Božkou prečítali a prerozprávali 3 povesti z jej knihy Povesti z púchovskej doliny a na ceste späť z Banskej Bystrice do Turčianskych Teplíc nám zarecitovala hádam všetky básne z jej poetickej zbierky Domovina moja.
Na záver môžeme len skonštatovať, že cestovanie vlakom je určite svetové, ale naše "tunelovanie", je krásne slovenské a určite si ho zopakujeme, lebo pre tieto momenty sa oplatí žiť. Samozrejme s úsmevom, ako inak. Tešíme sa na ďalšiu akciu, možno aj s Vami priatelia.