Vianočné zvykoslovie - Ondrej a Barbora

Poznáte predvianočné ľudové zvyky? Ak nie, zoznámte sa!

Vianočné zvykoslovie – dnes Barbora.

Svätá Barbora sa narodila v 3. storočí do rodiny bohatého kupca, keďže sa však odmietla vzdať  kresťanstva, bola umučená a nakoniec zomrela. Na jej sviatok chodievali ženy v bielom a rozdávali deťom drobné darčeky, podľa toho ako si zaslúžili.  Poslušným sladkosti a neposlušným metličku.

Niektoré zvyky viažúce sa k tomuto menu sa však vykonávali ešte deň pred samotnou Barborou. V predvečer sviatku chodievali po dedinských domoch "barborky". Boli to ženy a dievčatá zahalené do bielych šiat so šatkou na tvári, aby ich nebolo poznať. Výnimočne boli oblečené za mníšky alebo mali rozpustené vlasy a venček na hlave. V ruke držali košík so sladkosťami alebo metlu, štetku, či husacie krídlo, tak tomu bolo na Hornej Nitre, kde barborky chodili v niektorých dedinách, ešte aj v 70–tych rokoch minulého storočia. Svoj príchod niekedy ohlasovali zvončekom alebo búchaním na okno. Po kresťansky sa pozdravili, symbolicky zamietli izbu. zborovo sa s rodinou pomodlili a potom pokračovali ďalej k susedom.

K tomuto dňu sa viaže ešte jeden pekný ľudový zvyk, ktorý pretrval až do dnešných čias. Ide o rezanie vetvičiek čerešní, ktoré by mali vo váze pri izbovej teplote rozkvitnúť práve na štedrý deň.  Vtedy si ich dievčatá dávali za pás na polnočnú svätú omšu. Ak si ju od nej nejaký mládenec vzal a dal si ju za klobúk, verejne jej prejavil náklonnosť a lásku. Iná zvyklosť zasa hovorí, že dievča si odtrhloí toľko vetvičiek, koľko malo frajerov. Vetvičky pomenovalo, a ktorá jej prvá rozkvitla, toho chlapca meno jej bolo súdené.

Inokedy sa zasa v rodine počítalo, koľký deň po Barbore rozkvitne prvá vetvička, ten mesiac by mal byť v roku najšťastnejší.

Možno je zvykov omnoho viac, na mnohé sa zabudlo, niektoré stále vďak hŕstke nadšencov stále ožívajú. A čo vy? Odtrhli ste si dnes svoje barborky? My áno. Žite s úsmevom priatelia.

No, a ešte jedna pranostika viažúca sa k Barbore: Svätá Barbora, ťahá sane do dvora.

Začíname  na Ondreja.

Možno sa mnohí pýtate, kto bol vlastne svätý Ondrej, a tak si ho aspoň predstavme. Sv. Ondrej pochádzal z galilejskej Betsaidy a bol rybár, presne tak ako jeho brat Šimon. Patril k učeníkom Jána Krstiteľa a bol aj prvým učeníkom Ježiša Krista.

Ondrej bol vždy medzi prvými štyrmi apoštolmi, ktorí sú uvádzaní v evanjeliách a bol zmieňovaný najmä v súvislosti so zázračným nasýtením 5 tisíc ľudí. Neskôr bol ukrižovaný na kríži do tvaru X.

Sv. Ondrej je patrónom sedliakov, rybárov a neviest, ďalej Ruska a Škótska, býva vzývaný na pomoc proti dne a najčastejšie je zobrazovaný na kríži v tvare X alebo s rybárskou sieťou a rybami.

No,  a teraz poďme k ľudovým zvykom, ktoré sa s týmto dňom spájajú.

Celý Ondrejský deň, ale najmä podvečer a večer, patril okrem Štedrého večera,  k najdôležitejším vešteckým dňom v roku. Väčšinu veštenia vykonávali dievčatá, alebo mladé ženy, ktoré chceli vedieť, ako je to z ich vydajom.  Možno aj preto je sv. Ondrej  aj patrónom neviest. Medzi najznámejšie ľudové zvyky patrilo: trasenie plotov, čerešne a liatie olova. Ak napríklad dievčatá chceli zistiť, ktorá z nich sa prvá vydá, tak v predvečer vzali po kúsku chleba, položili ho na lopatu a zaniesli psovi. Ktorej  kúsok si  pes vzal ako prvý, tú čakala svadba najskôr. O pol noci pred sv. Ondrejom zasa dievčatá vstávali a chodili klopať na  kurník, pričom hovorili: „Kohútik, kohútik, zakotkodákaj. Ak muža dostanem, vedieť mi daj. Sliepočky vy nechajte kotkodákanie, nekazte mi, nekazte vydávanie.“ Ak mala šťastie, a ozval sa jej kohút, malo dievča nádej, že sa toho roku vydá. Ak sa však ozvala skôr sliepka, znamenalo to, že dievča vydaj nečaká a o rok má prísť opäť. Niekde zasa dievčatá chodili v Ondrejský večer klopať na prasací chlievik, pričom vyvolávali mužské mená. Ak sa pri niektorom mene ošípaná ozvala,  bolo to znamenie, že je to meno jej nastávajúceho. Ďalší spôsob,  ako si mohlo dievča na Ondreja vystopovať manžela bol nasledovný:  dievča si nabralo vodu do úst z kravského žľabu, vypustilo ju do mužských nohavíc a tie si dala na noc na hlavu. ktorý chlapec  sa jej potom prisnil, ten mal byť jej manželom.

Taktiež bývalo zvykom v tento deň zasadiť do kvetináča vetvičku a zalievať ju vodou, naberanou do úst. Pokiaľ sa vetvička zazelenala do Božieho narodenia a vykvitla, bolo to pre dievča znamenie, že sa veľmi skoro vydá. Zamilované dievčatá si tiež písali mená najobľúbenejších mládencov na ceduľky a na noc si ich vkladali pod vankúš. Koho meno sa skrývalo na lístku, ktorý si ráno spod vankúša vytiahli, ten im bol súdený.

S týmto dňom sa však spájalo aj množstvo iných ľudových zvykov. Jeden z tých, ktorý veštil členom rodiny, čo ich v budúcom roku čaká, bolo veštenie s hrnčekmi. Pri tomto veštení vzal gazda 4 hrnčeky a obrátil ich dnom hore, pričom pod každý z nich niečo vložil. Pod jeden vložil hlinu, pod druhý chlieb, pod tretí hrebeň a pod štvrtý prsteň ta, aby nikto nevedel, kde je čo. Ostatní členovia rodiny potom ukázali na jeden z hrnčekov, bez toho, aby vedeli, čo sa pod nimi skrýva. Na tých, ktorí našli pod hrnčekom hlinu, vraj čakala smrť, tí, ktorí našli chlieb, sa mohli tešiť na bohatstvo, ktoré ich malo postretnúť, hrebeň označoval chorobu a prsteň lásku, či svadbu v rodine.

No a ešte zopár pranostík, viažúcich sa práve k  Ondrejovi:

Na svätého Ondreja, dávaj sane do dvora.

Biely Ondrej, zlý rok.

Sneh, čo na Ondreja spadne, dlho leží, on až na Gregora (12.3.) do potoka beží.