Vianoce S úsmevom 2018
Vianoce S úsmevom 2018
...boli pre niekoho možno celkom obyčajné, pre nás však opäť nezabudnuteľné. A hlavne, plné priateľov, ktorí
nás prišli už tradične v tomto vianočnom čase pozdraviť a pripomenúť, že práve oni sú naša "usmiata" rodina, ktorá robí z Vianoc požehnané sviatky plné pokoja a radosti.
Všetko dôležité o tejto udalosti sa dozviete v našej reportáži, ktorá práve štartuje svojou 1. časťou pod názvom Začiatky bývajú ťažké...
Začiatky naozaj bývajú ťažké, a inak tomu nebolo ani u nás. Už v piatok nás prepadla akási vianočná horúčka, a tá sa nás držala až do konca podujatia. Našťastie, nebola obťažujúca, ba práve naopak, bola našou hnacou silou, ktorá nás hnala dopredu ako uragán. A tak sme nahsjlr znášali, piekli, varili do úmoru, len aby tie naše Vianoce boli naozaj vianočné.
Naozajstný závan Vianoc sme pocítili v sobotu 15.12. doobeda, kedy vrcholili prípravy dováraním kapustnice a poslednými nákupmi do kuchyne. Medzitým sa zbierali ľudia, ktorí sa chystali k nám na Vianoce. Oficiálne stretnutie bolo o jedenástej na železničnej stanici, niekto sa však k nám tak ponáhľal, že vystúpil ešte v Zemianskych Kostoľanoch, a potom na nás dlho, dlho čakal. O to viac si to vážime, hlavne keď za nami meral dlhú cestu až z Topoľčian ako teta Natália. Cestou z Prievidze na miesto činu sa k nám pridalo ešte auto našich kamarátov Sumkovcov z Martina, a potom nám už nič nebránilo v ceste za našim vianočným snom. Uzimení, ale šťastní, sme vystupovali v Gepňárovej doline, kde nás čakal iný svet a náš zrub. Hoci dolu v dedine nebola po snehu ani zmienka, tu hore v doline bolo všetko už naaranžované do rozprávkovej bielej, presne tak, ako to na Vianoce má byť. Nevedeli sme sa nasýtiť tej nádhery, na chvíľu sme pocítili sme dotyk Vianoc. Z komína stúpal k nebu ľahúčky dym a my sme vedeli, že čas sa opäť na chvíľu zastavil.
Naozaj len na chvíľu, lebo potom ......potom začal vianočný frmol - privítanie, vybaľovanie, varenie, zdobenie, chystanie......jednoducho vianočná klasika. Samozrejme zdobil sa aj stromček, náš putovný, od tety Evky, lebo Vianoce bez stromčeka predsa byť nemôžu.
Ako sme vítali hostí
Len, čo sme všetko pripravili, už nám klopali prví hostia. A potom druhí, tretí, štvrtí...za chvíľu nás bol plný dom, vlastne zrub. To však nikomu nevadilo, lebo dobrých ľudí sa všade, teda aj do zrubu, zmestí viac ako je jeho kapacita 
. Po krátkom uvítaní sme nedržali žiadne dlhé reči, aby sme našich hostí nenudili, ale prešli sme rovno k programu, z ktorého sa nám aj tak najviac páčili Jožkove husličky. A veru spievali aj tí, čo tvrdili, že nevedia. Raz darmo, pri Jožkových husličkách vie spievať naozaj každý. Ešte teraz nám v ušiach znie jeho vianočná koleda, ktorá sa niesla dole dolinou ako modlitba.
Medzi touto veselosťou sme sa však aj rozprávali a tvorili. Väčšie, či menšie detičky sa vybrali s tetou Jankou hore do izby a pod jej vedením si vyrobili nádherné papierové stromčeky. A keď sa na nebi zablysla prvá hviezda, tak nám zaklopali ďalší hostia, naše veľké deti, ktoré sa k nám ponáhľali z práce. Veru tak, rovno zo stavby utekali za nami, za čo sme na nich veľmi, veľmi hrdí. Aj preto sme ich vítali a hostli ako vzácnu návštevu.
No, a to sa už pomaly blížil záver nášho programu. Vonku poriadne prituhlo, cesta sa leskla ako zrkadlo, a mnohí hostia sa lúčili a chystali na odchod. Čas je veru veľký pán a hoci všetko raz končí, to lepšie vždy končí predsa len o čosi skôr.
Po odchode hostí sa zrub ponoril do tmy. Do nádhernej tmy plnej svetiel, ktoré rozohrali hru fantázie. Keď padla prvá vločka, vedeli sme, že prichádzajú Vianoce.
Štedrý večer S úsmevom bol opäť štedrý
Len, čo sme zamávali posledným odchádzajúcim hosťom, začali sme konečne chystať štedrú večeru. Decká sa už nevedeli dočkať darčekov, ale predsa len poslušne chystali stôl a všetko potrebné, čo k našej štedrej večeri už tradične patrí. Nezabudli sme ani na šošovicu a mince pod obrus, veď kto z nás by bol po celý rok hladný alebo chudobný?No, a nezabudli sme ani na jabĺčka, oriešky, oblátky, cesnak, med a ďalšie veci, ktoré na štedrovečernom stole nemôžu chýbať. Štedrá večera je predsa o štedrosti, a tak sme sa naozaj snažili, aby bolo naše menu, nielen čo najpestrejšie, ale aby bolo za dosť aj tradíciám, ktoré sa snažíme nielen udržať, ale ich aj vniesť do života všetkým našim deckám. A veru, bolo ich opäť veľa. Radovali sme sa z krásnej jabĺčkovej hviezdičky, kútky sme obdarovali orieškami, cesnak sme pojedli, aby nás "parochňa neprepárala" a choroba obišla, oblátky i med sme pojedli,.... a robili sme aj ďalšie ľudové zvyky, a tradičné štedrovečerné čarovačky, ktoré robia z našej štedrej večere neopakovateľný večer.
Ani sme sa nenazdali a bolo po večeri. Po nej sme si rozdali darčeky a potom...potom nastal večer rozprávania tajomných príbehov, ktoré naše decká doslova milujú. No najskôr sme malé deti pekne šup-šup vystrojili do postieľok, lebo už dávno im "Zažmúročko" sedel na očkách. Očká im ospato klipkali do noci, a tak len, čo si ľahli do postieľok, spali ako v bavlnke. No, a staršie decká sa medzitým pohodlne usadili na sedačke a čakali na tajomné rozprávanie. A tak sme sa teda pustili do príbehov z literárneho žánru "poďme sa báť" a krásne sme sa spolu báli až do neskorej noci. Keď sa ručička blížila k jednej hodine nočnej, zatvárali sa oči už aj veľkým deckám, a tak bol najvyšší čas, pobrať sa spať. Okolo druhej sa ponorila chata do ticha. Dobrú noc!
Koniec dobrý, všetko dobré...
V nedeľu sme sa zobudili do bielej rozprávky. Všetko bolo nádherne pocukrované, krajšie sme si to veru nevedeli predstaviť ani vo svojich tajných snoch. Zrub pomaly ožíval. Najskôr bolo treba zakúriť v piecke, keďže oheň do rána vyhasol a potom sme sa pustili do raňajok. Výber bol bohatý, veľa vecí bolo treba dojesť,a tak mal každý raňajky podľa chuti, Niekto uprednostnil sladké, iný si zasa pochutnával na slanom. Hlavne, že sa všetci najedli. Ako posledná raňajkovala naša tradičná vyspávačka Zuzka. Ešte predtým sme ju však poslali so smeťami zo štedrej večere rovno na cestu. Tradícia je tradícia, hlavne ak sa jedná o veštvu, treba hu splniť. A hoci jej výsledok bol nejasný, lebo práve vtedy psy havkali na všetkých svetových stranách, takže kam ju ženích odvedie sme nezistili, nemohli sme ju vynechať.
No, a potom rýchlo do vetroviek a von, užiť si prírodu, sneh a čersvý vzduch. Najskôr sme sa len tak jemne zguľovali pred zrubom. Potom sme nabrali odvahu a poriadne sa v snehu vygúľali. Dokonca sme urobili aj niekoľko parádnych anjelov, nech je ich na svete viac, aby mal na nás kto dávať pozor.
Po krátkom vybláznení, sme sa vybrali na krátku vychádzku do lesa. Našim cieľom bolo opäť zájsť k neďalekému krmelcu, aby sme tam nechali nejaké dobroty pre lesné zvieratká. Pripravili sme si pre nich suchý chlieb, rožky, jabĺčka, zeleninu i žitko, aby si každé zvieratko vybralo podľa chuti. No, a potom prišiel na rad šport. Celkom netradične sme si zahrali futbal na snehu. Hralo sa naplno, ťažké podmienky len znásobovali radosť z hry. No, a pokým sa decká vonku zabávali, v kuchyni sa chystal obed. Keďže sa varilo tentokrát podľa želania, kuchárky sa poriadne zaparili, aby vykúzlili jedlo pre všetky mlsné jazýčky. Veríme, že sa podarilo, lebo sa zjedlo naozaj všetko, ale že úplne všetko .
No, a po dobrom obede sa deti ešte raz pozreli pod stromček. Každý si tam ešte vybral malý darček, či už kozmetiku, oblečenie, hračky, alebo iné drobnosti. Ježiško síce nemal veľa peňazí, ale robil, čo mohol. Veríme, že potešil aj tento rok. Po malom poobednom oddychu začalo záverečné upratovanie a po ňom záverečné fotenie, z ktorého momentky môžu ísť rovno do rodinného albumu.No, a potom už len čakanie na odvoz, ktoré sme si vypĺňali rôznymi slovnými hrami, v ktorých deti ukázali aká je ich pozornosť, slovná zásoba, či slovná pohotovosť. Medzitým padla aj naša "posledná káva", lebo hra pohltila aj nás dospelákov, inak sa ani nedalo.
Čas v hre uteká rýchlo, ani sme sa nenazdali a bolo tu posledné auto, a s ním i posledné lúčenie. Dovidenia kamaráti, bolo nám s vami naozaj čarovne vianočne.