Správičky z výletu alebo " ako sme u capa martinskú kapustnicu zjedli"

Prvá správa o víkendovom dobrodružstve alebo v piatok vernisáž, v sobotu cesta do Martina

A veru to nebola len taká hocijaká cesta. Bola to cesta na výnimočné podujatie "Martinský kapustnica", na ktoré nás pozvali naši priatelia z Martina.. Opäť sme išli vlakom, ale. keďže chata U capa, na ktorej sme mali s priateľmi tráviť víkend, bola v lesoch pri Vrútkach, cestovali sme prvýkrát až na konečnú do Vrútok. Cesta bola plná zábavných situácií, nekonečných rozhovorov, ale aj učenia sa a trénovania programu. Okrem Igorka ho totiž nikto dobre nevedel a bolo jasné, že za 2 hodiny cesty, ho ani nikto z nich vedieť nebude. Napriek tomu panovala po ceste dobrá nálada a príjemné šteklenie z očakávania nových stretnutí a zážitkov. Čo nás na chate čakalo naozaj, koho sme stretli, a čo sme zažili napíšeme v ďalšej správe.

Druhá správa o víkendovom dobrodružstve, alebo ako sme k capovi prišli

Po dvojhodinovej ceste vlakom sme konečne vystupovali vo Vrútkach, kde mal náš vláčik-motoráčik konečnú stanicu. "Vystupujeme"..veselo štebotali deti a hrnuli sa nedočkavo ku dverám. Na peróne sme si dali základné inštrukcie a vybrali sa do budovy stanice hľadať uja Samka, ktorý nás mal vziaľ autom do cieľa našej cesty- na chatu U capa. Keďže uja Samka naše deti už dobre poznajú, nebola to ťažká úloha. Po pár minútach sme ho našli a napriek dažďu sme sa v dobrej nálade tisli k nemu do auta.Ešte šťastie, že ho má také veľké, Bez väčších ťažkostí sme sa do neho zmestili nielen my, ale i celá naša velikánska batožina. Cestou sme si dali malú hodinu zemepisu, a ani sme sa nenazdali, boli sme pri chate. U capa bolo akosi pusto, ale to zrejme spôsobil hustý dážď", ktorý sa za nami vliekol už od stanice. O to viac sme sa vítali so všetkými vo vnútri, keďže na chate už bola zábava v plnom prúde. Najviac samozrejme s domácou hostiteľkou tetou Evkou, ktorá celé podujatie pripravila, za čo jej patrí nesmierne veľké poďakovanie. Po srdečnom zvítaní, sme sa ubytovali a potom šup-šup k stolu. Najskôr sme dostali za tanier výbornej "martinskej kapustnice", veď kvôli nej sme vlastne do Vrútok cestu merali, a potom sme sa započúvali do úžasného rozprávania tety Danky o bylinkách a živote s nimi. Po bylinkovom rozprávaní začalo gratulovanie. Domáca hostiteľka gratulovala všetkým, ktorí mali v posledných mesiacoch nejaký sviatok, až nám bolo ľúto, že my máme sviatky v iné ročné obdobia. Najväčšie prekvapenie sa však ešte len chystalo. To, čo prišlo potom, totiž všetkým doslova vyrazilo dych. Po gratulácii niekto zaklopal a..... keď hostiteľka Evka otvorila dvere, tak vo dverách stál skutočný, nefalšovaný Mikuláš.." Vitaj, vitaj, starý strýčku, nože poď k nám na chviličku......" vítala ho hostiteľka Evka. A Mikuláš sa veru nedal dvakrát ponúkať, raz-dva sa zvŕtal pomedzi hostí, ktorí v ten večer zažili poriadne mikulášske dobrodružstvo.

Tretia správa o víkendovom dobrodružstve, alebo ako sme zistili, že Mikuláš nechodí len na Mikuláša

Kto by si to bol pomyslel, že 19. novembra stretneme pod Martinskými hoľami aj Mikuláša. A stalo sa. Na naše veľké prekvapenie, prišiel medzi nás a priniesol kopu darčekov, a veru nielen pre deti. Asi vedel, kto všetko bude U capa, lebo obdaril naozaj každého, veľkého, či malého, ale tak ako sa na správneho Mikuláša patrí, nie zadarmo. Kto chcel darček musel mu niečo pekné zarecitovať, zaspievať, zahrať,.... a to sa týkalo aj dospelákov, ktorí veru tuho lovili v pamäti školské spomienky.. Zahanbiť sa veru nedal nikto.To sa veru Mikuláš čudoval, čo sa to tam zišla za cháska. V hanbe nezostali ani naše deti. Jojko ten prekvapil piesňou Pec nám spadla natoľko, že skoro spadol aj samotný Mikuláš. No a zahanbiť sa nedali ani Igi, Marek a Zuzka. Aj keď to nebolo úplne dokonalé, predniesli prítomným pásmo o živote, Ešteže si to vo vlaku opakovali, Aj keď to je profram až na Vianoce, zišiel sa im veru aj tu. Mikulášovanie bolo naozaj úžasné, ale keďže všetko má svoj koniec, aj jeho čas s nami sa rýchlo skončil. Darmo ho deti prehovárali, stoličku mu núkali, ani Mikuláš sa v dnešnej uponáhľanej dobe nezastaví. Skôr však ako zamával na odchod, prezradil deťom kopu vecí zo svojho života, ktoré sú z kategórie "prísne tajné", a dovolil im, dotknúť sa pre šťastie jeho brady, čo sa veru tak často nestáva. Potom však zmizol, nevedno kam, presne tak rýchlo ako sa zjavil. Zostal po ňom len závan zimy, ktorý sa ťahal odkiaľsi od dverí.No, a spomienky, Na Mikuláša v novembri sa predsa zabudnúť nedá.

Štvrtá správa o víkendovom dobrodružstve alebo ako sme u capa nielen kapustnicu zjedli, ale aj kopu pekných vecí vytvorili

Veru tak, nielenže sme sa u capa dobre najedli, ale sme sa aj čosi nové naučili a dokonca niektorí, tí snaživejší, aj vlastnými rukami čosi pekné vytvorili. Všetko to začalo výstavou tvorivosti jednej šikovnej žienky na vozíku z jedného spriateleného domáceho občianskeho združenia. Jej výrobky z papiera boli naozaj malým kumštom a bolo jasné, že pani sa tomu odovzdáva, pretože jej výrobky svedčili nielen o jej šikovnosti, ale bolo za nimi cítiť aj srdce.Svojim tvorením potešila aj Anička s maminou. Tie si pre prítomných pripravili ešte doma plnú krabicu vianočných svietnikov z papiera. Tie samozrejme všetky rozdali, ale kto chcel, mohol si z ich pomocou upliesť aj vlastný svietnik priamo na pľaci. Šikovná bola aj naša Zuzka, ktorá najskôr tvoriť nechcela, a potom sa zasa nedala zastaviť. Len plietla a plietla. No, a nedali sa zahanbiť ani ostatní. Tvorilo sa všade, a tvoril každý kto mal chuť. Bolo jasné, že u capa sa v ten večer zišli samí šikovní majstri. Tvorenie skončilo až večer, keď hostiteľka Evka všetkých pozývala k večeri. Po takej Bohu milej činnosti sa po večeri len tak zaprášilo a potom.... potom prišiel čas na tanec.

Piata správa o víkendovom dobrodružstve alebo ako sme naučili tancovať aj korytnačku

"Čo s načatým večerom?" pýtali sa mnohí. Bolo však jasné, že dobrá nálada nás už nepustí, a tak sa večer nemôže zakončiť inak, ako diskotékou. Chatár sa razom zmenil na diskdžokeja a zábava mohla začať. Tancovačka sa rozprúdila raz-dva. Neodolal nikto, dokonca ani korytnačka, ktorá sa dovtedy zdržiavala len v kuchyni.  Rýchle pesničky, striedali pomalé, staré hity nové. Jednoducho zábava ako má byť. No, a hralo sa aj na želanie. Zuzkina "Komplikovaná" znela hádam 5-krát a pesnička "Žijeme len raz" nemala konca. Tancovačka skončila až neskoro večer, keď už všetci tanečníci, vrátane korytnačky, odpadali od únavy. Bez energie sa zabávať nedá, a tak bolo jasné, že prišiel čas na oddych. Zaspávanie bolo nádherné. Rozprávanie pod perinou patrí k chatovým podujatiam, a tak sme deti ešte dlho do noci nechali rozprávať zážitky prežitého dňa. Na strechu chaty klopal dážď, v chate príjemné šušotanie, a v hlavách mnohých doznievali slová pesničky, ktorá sa nám vryla doslova pod kožu.... "žijeme len raz, práve tu a práve teraz",......nakoniec však spánok zmohol úplne všetkých.

Šiesta ( posledná ) správa o víkendovom dobrodružstve alebo ako sme kapustnicu zjedli

Veru tak, prišlo aj na kapustnicu. Tú sme zjedli, tak ako sa na dobrých hostí patrí,  do úmetu ešte v sobotu. Opäť sme sa presvedčili, že v Martine to robiť jednoducho vedia, a tak pozvanie na ich podujatie bude pre nás vždy milou udalosťou.  Škoda len,že všetko sa raz končí, a tak sa skončilo aj naše dobrodružstvo u capka. Ale poďme pekne po poriadku. Po diskotéke sme sa vyspali do nedele, ktorá bola posledným dňom nášho dobrodružstva na chate U capa. Noc bola síce pre niektorých ťažšia, ale zvládli ju nakoniec všetci. Raňajkovalo sa na etapy, podľa toho, kto sa ako zobudil, Posledná prišla k stolu, tak ako vždy, naša Zuzička. Prišla s úsmevom na tvári, čo hneď zlepšilo všetkým náladu, ktorá už zaváňala rozlúčkou. Hneď po raňajkách sa totiž s nami lúčila Danka s Gregym. Nová Baňa je ďaleko, a doma ich čakali ďalšie povinnosti, tak sa nedalo inak. Lúčenie bolo dlhé, ale o to ľahšie,  keďže bolo s vedomím,  že táto partia nebola spolu naposledy. Doobedie sme strávili rozprávaním, spoločným fotenímm či tvorením, len na chate. Vonku bolo pochmúrne, každú chvíľu prepŕchalo, takže o plánovanej turistike nemohlo byť ani reči. Aj tak spoločne strávený čas s priateľmi ušiel rýchlo. Ani sme sa nenazdali a prišiel obed, a potom kontrola izieb a rozlúčka. Hoci sa nám odísť moc nechcelo, čas  bol neúprosný, bežal akosi rýchlejšie ako inokedy, a tak sme sa chtiac-nechtiac naložili ujovi Samkovi do auta. Posledné zamávanie a už sme boli na ceste na stanicu. Vo Vrútkach sme sa rozlúčili aj s ujom Samkom a poďho do vlaku, ktorý nás zaviezol až do Prievidze. Vonku mrhlilo, z kopcov zliezala do doliny mliečna hmla, ktorá sa tlačila až do duše, a tak sme sa ani moc nedivili, že aj v napoly prázdnom vlaku zostalo zrazu akosi clivo. Možno to však bol len smútok za niečím pekným, čo sa práve skončilo. Hoci víkend na chate bol za nami, to najcennejšie sme si niesli domov. Spomienky. Spomienky, ktoré budú s nami až do konca našich dní. Spomienky na chatu, na ľudí, na udalosť, ktorá sa všetkým vryla hlboko do srdiečka. Ďakujeme Martinčania, ďakujeme teta Evka a ujo Samko. Martinská kapustnica bola výborná.