Spomíname na Vianoce 2016 - 3. časti

Na Chate pod Končitou bol  v sobotu 17.12.2016 nebývalý ruch už od skorého od rána. Keďže  práve tu sa malo konať naše najväčšie zimné podujatie „Vianoce S úsmevom 2016“,  bolo treba  všetko v chate i v zrube pripraviť tak, aby našim hosťom nič nechýbalo. Ruch však nebol len v jednej z dolín pohoria Vtáčnik, ale i všade tam, kde sa chystali na cestu za nami. Hostia na chatu prichádzali najmä autami, my s deťmi sme však opäť dodržali tradíciu a na podujatie sme cestovali vlakom.

Vlakové spojenie smer Nitra už poznáme, tentokrát sme však cestu až do Nitry nemerali. Vystúpili sme na stanici Zemianske Kostoľany. Do Nitry sme však predsa len čosi poslali. Odcestovali tam totiž všetky, do noci vyrábané plagáty a postery o našej činnosti, ktorými sme chceli našich hostí „ohúriť“.  Najskôr nás to trochu mrzelo, mali sme obavy ako to teraz tým našim hosťom ukážeme, čo všetko robíme, ale potom.... potom sme to vzali ako ďalší úsmevný zážitok, ktorý k nám predsa neodmysliteľne patrí. Veď nech aj v Nitre vedia, že nie sme len taký „ ledačo spolok“. Aj keď v Nitre nás poznajú, keďže tam máme  kopu kamarátov, možno ich bude vďaka týmto plagátom ešte viac. 

Našim prvotným cieľom bolo prejsť zo stanice Zemianske Kostoľany až na Chatu pod Končitou peši. Postupne, ako sme cítili kroky v nohách,  sme od tohto prvotného úžasného zámeru upúšťali. Nie však úplne.  Zemianske  Kostoľany, kde sme  vzbudzovali všeobecnú pozornosť nielen miestnych obyvateľov, ale i všetkých domácich havkáčov,  sme prešli peši celé. Predsa len, naše deti boli v týchto končinách prvýkrát, a tak je dobré, keď si to prešľapali, mali tak možnosť spoznať ďalší chotár priamo v teréne, a nie spoza okien auta. Aj keď sa to možno deťom na začiatku nepozdávalo, bolo to dobré rozhodnutie. Inak by sme totiž nestretli najväčšieho psa Zemianskych Kostolian "Maxipsa Fíka", ktorému sme sa museli mimoriadne pozdávať, lebo havkal na nás tak, ako keby sme mu obsadili búdu, a na konci Zemianskych Kostolian zasa najväčšieho  obyvateľa  tejto dediny – „pána  Pňa“. Neodolali sme, s oboma sme sa, a to aj napriek hlasnému nesúhlasu Maxipsa Fíka, odfotili.

A potom sme už  mali Zemianske Kostoľany za chrbtom. Pred nami sa týčilo jeho veličenstvo Vtáčnik a pod ním rozľahlá dedina Kamenec pod Vtáčnikom. Počasie nám prialo, a tak sme pohrúžení do rozhovoru,  pokračovali v ceste smerom na Kamenec. Vonku bolo príjemne chladno, zubaté slniečko sa nám vyškieralo do tváre, a tak cesta ubiehala pomerne rýchlo. Pochod Kamencom však nemal konca. Domy vľavo, domy vpravo, o chate nikde ani zmienky. Deti začínali mať obavu, či ideme vôbec správnym smerom. Všetky pochybnosti sa rozplynuli až v momente, keď Zuzka objavila v strede dediny informačnú tabuľu s názvom chaty, kde smerujeme  a vzdialenosťou k nej. Tabuľa potešila, ale tá vzdialenosť – 4,4 km, .... to hádam nemyslia vážne?

Mysleli, ešte šťastie, že nás čakalo za Kamencom auto, na chatu by sme totiž našim tempom prišli, tak na záverečnú. Auto bolo jedno, nás 5, a šofér veru nemal ani najmenšiu chuť ísť peši. Hádam nám to všetky „činné orgány“ odpustia, inej možnosti sme totiž nemali, len sa pekne natlačiť na jeden šup do auta všetci. Možno by sa nás bolo zmestilo aj viac, lebo dobrých ľudí...... a my sme  veru „velice dobrá spoločnosť“, ale takto to bolo tak akurát. Aspoň sme si mohli v kľude vychutnávať okolitú horskú scenériu. Autom cesta na chatu  už potom ubehla jedna-dve.

V doline  vládol pokoj a pohoda. A pohoda ovládla aj naše srdcia. Mysľou nám prebehlo, že sme opäť vybrali pre naše Vianoce Bohom požehnané miesto. Zrub, ktorý sa mal stať svedkom našich Vianoc, nás doslova očaril. Páčila sa aj Chata pod Končitou, kde už vrcholili prípravy na naše vianočné stretnutie s priateľmi. Vo vnútri nás už čakala slávnostne prestretá tabuľa pre 30 ľudí, ktorú príjemne dolaďoval poľovnícky interiér chaty. V krbe praskal oheň a za barovým pultom sa usmieval príjemný personál na čele s majiteľkou pani Renátkou. Všetko bolo pre našich hostí pripravené, a tí už pomaly klopali na dvere. Rýchlo sme sa utekali ubytovať do zrubu, kde už šikovní kuchári, dvaja  Jankovia, dovárali večerné menu. Opojení úžasnou vôňou sme potom utekali pripraviť ešte pár maličkostí, a potom už....... šup-šup vítať hostí. Pripravené boli aj naše deti, ktoré si pobyt v krásnej Gepňárovej doline pohoria Vtáčnik vychutnávali od samého začiatku.

Hostia sa vysypali akosi naraz, ešte sme sa ani poriadne nezvítali s prvými,  a už tu boli ďalší a ďalší. Bolo to ako v nemom filme. Všetko sa dialo extrémne rýchlo a ani sme sa nenazdali, už sme všetci sedeli okolo slávnostnej tabule a tešili sa zo vzájomnej prítomnosti. Ešte aj parohy, rozvešané po stenách interiéru chaty, sa tvárili  akosi slávnostnejšie akoby cítili výnimočnosť tejto chvíle. Bolo jasné, že začiatok našich Vianoc je na spadnutie. Čakalo sa ešte na pár ľudí, ktorí hlásili, že sú na ceste,  a len čo sa za nimi zavrela kľučka, naše Vianoce S úsmevom 2016 začali.

Privítanie, prípitok, náš príhovor, príhovor predsedu OZ Vrchvoda a.....slovo dostal aj náš „anjel“, ktorý nás prekvapil nielen svojou účasťou na našich Vianociach, keďže avizoval, že ho povinnosti nepustia, ale i tým, že nám odovzdal výťažok zo svojej výstavy. Načasovanie bolo naozaj výnimočné, rovno pod stromček. Boli sme dojatí i vďační zároveň, ale hlavne sme pociťovali obdiv k tomuto mladému človeku, keďže urobil niečo, čo sa dnes až tak nenosí. Aj preto náš „anjel“ za rok 2016,  nemohol letieť inam.

Všetko prebiehalo podľa očakávania. Ani program, ktorý zlyhal na poslednú chvíľu, a už sme ho nedokázali nahradiť, zrazu nechýbal,  až pokým neprišlo na Zuzkine slová. Tie totiž v pláne neboli, napriek tomu  jej spontánne polhodinové vystúpenie, ktoré by sa dalo zhrnúť pod pojmom „príhovor k ľudu“, dostalo všetkých. Zuzka vie ako osloviť masy. Veru, mnohým aj slza vypadla.

Našich skalných dostali aj Zuzkine mrkvové rezy,  ktoré podávala na záver svojho vystúpenia. Boli síce len v tlačenej verzii, škoda, že nie v 3D tlači, no napriek tomu, ich chuť cítil každý. Atmosféra sa uvoľnila a oficiálna časť prešla úplne prirodzene do tej neoficiálnej. Tú tvorila voľná „dišputa“, ktorou zrazu celá chata doslova ožila. Tešili sme sa zo vzájomnej spoločnosti, spomínali aj na tých, ktorých choroba prikvačila doma (ako našich kamarátov z Martina), a nemohli nás svojou prítomnosťou potešiť. Škoda len, že všetko dobré, a teda aj naše podujatie má svoj koniec. Najskôr sa s nami lúčili naši priatelia z Cígľa – náš mladý priateľ fotograf Martin s priateľkou i zástupcovia OZ Vrchvoda, ktorých čakali doma na Cígli ďalšie povinnosti spojené s charitou. A o niečo neskôr, po nádherne prežitom večeri v zrube a výbornom večernom menu, za ktoré  by si naši kuchári zaslúžili nielen tri  Michelinové hviezdičky, ale aj samotného Michelina, sa s nami lúčili aj ostatní hostia. Bolo nám to ľúto, ale keďže niektorých z nich  čakala ešte dlhá cesta domov, bolo jasné, že zbytočne ich zdržiavať nemôžeme. Lúčenie nemalo konca, tešilo nás len vedomie, že pri najbližšej akcii sa vidíme zas. Veď ako inak,  bez týchto ľudí, by sme si totiž už tie naše akcie ani nevedeli predstaviť.

Hostí sme vystrojili. Hoci v doline vládla noc a padal mierny mrznúci poprašok, vedeli sme, že sme ich dali do dobrých rúk. Naša kamarátka Janka, ktorá pochádza z blízkeho Kamenca, vyviedla všetky autá bezpečne  z doliny až do dediny. Tam sa všetci rozdelili a každý si to nasmeroval už po istej ceste domov.

No a my v zrube? My sme chystali Vianoce. Nastretie stola, príprava darčekov, ..... všetko predsa musí byť tak, ako sa na štedrý večer patrí.

Pokračovanie nabudúce

Štedrý večer S úsmevom 2016 nebol len štedrý a veselý, ale aj plný napätia a čarovných momentov, na ktoré sa nezabúda

Večer v zrube bol naozaj čarovný, a to nielen preto, že bol štedrý, ale najmä preto, že bol na takom úžasnom mieste. Vonku tma ako na konci sveta, iba okná našej chalúpky svietili do ďaleka. Nikde však nebolo ani živej duše, a tak nemali komu svietiť na cestu. V doline sme boli samy, okolo nás len hora a jej obyvatelia. Všade vládlo neskutočné ticho, ktoré z času na čas prerušil tlmený hlas vetra, ktorý sa otáčal dakde na konci doliny. Naháňal hmlu, ktorá sa tlačila z kopcov. Bola taká mliečna, že v nej človek s bohatou fantáziou mohol vidieť naozaj kadečo. Sem-tam zablúdil aj do komína našej piecky a jeho clivé pískanie sa nieslo celým zrubom. Neraz sme sa poriadne vyľakali, kým sme si na to zvykli. Bol to čas, kedy ani psa nebolo hodno von vyhnať, ešte šťastie, že tí naši, sedeli pekne doma. Vtom niekto zabúchal....

... no, to tak ešte. To by bol asi iný príbeh, ktorý by bol zverejnený  v rubrike „kriminoviny“ a nie na našich stránkach. Nám našťastie nezabúchal nikto, aj keď ... padla  veru taká otázka od našich detí, že čo by sme urobili, keby.... našťastie, k tomu keby, nedošlo. Pre istotu sme však prestreli na stôl aj jeden tanier navyše, pre náhodného pútnika, ktorý mal na štedrý večer vždy v každom domci dvere otvorené. My sme však tie naše radšej zamkli, dokonca dvakrát, takže náhodný pútnik, by sa k nám asi len tak ľahko nedobúchal.

Prípravy na štedrú večeru v podstate prebehli veľmi rýchlo, lebo všetko už bolo dávno vopred dôkladne premyslené. Slávnostne prestretý stôl si pýtal už len posledné úpravy. Spolu s deťmi sme naň položili sviečku, košík s oblátkami, orechmi, medom a svätenou vodou, pod obrus sme dali peniaze i obilniny a pod stôl sme položili malý snopček slamy, aby aj Ježiško mal kde ležať. Keď odbila ôsma hodina, boli sme na štedrú večeru pripravení.

Zhasli sme svetlo, zapálili sviečky a štedrá večera sa začala. Na úvod sme dali tak ako vždy vianočný vinš, ktorý patrí k regiónu Hornej Nitry od nepamäti. No,  a pretože sme mali so sebou tetu Božku, ktorá pochádza z inej doliny, tak sa nám dostalo nádherného vianočného vinšu aj z jej rodného Považia. Orieškami sme pozdravili kúty našej zrubovej izbice a pristúpili sme k modlitbe. Po modlitbe sme  začali večerať, čo sa nezaobišlo samozrejme bez množstva ľudových zvykov, ktoré vždy našu štedrú večeru poriadne oživia. O komické situácie ani teraz nebola núdza, ale, čo sa nám všetko prihodilo, neprezradíme. Tajomstvo štedrej večere predsa vždy poznajú len tí, čo sa jej zúčastnili. Môžeme len povedať, že bola opäť rovnako dobrá ako tá vlani, ak nie ešte o trošíčku lepšia. Čarovný bol aj jej záver, ktorý patril vianočnému vešteniu, na ktoré sa decká vždy veľmi tešia. Niektoré  veštby už naše deti poznali z minulých rokov, ale pridali sme aj nové, a tie veru poriadne všetkým zlepšili náladu. Najviac hádam našej Zuzke. Však počkaj, ak sa naplnia. Všetky veštby vychádzajúce z hornonitrianskeho ľudového zvykoslovia sme vyskúšali a hádam aj zdarne naplnili, iba jednu jedinú, tú s tými  "smeťami", sme pre hroznú tmu, ktorá sa na zrub tlačila z každej strany, odložili až na ráno.

Po štedrej večeri náš Ježiškov zvonček pozval k stromčeku, kde sme si rozdali darčeky, a potom sme sa pekne, pri praskaní dreva v piecke, započúvali do rozprávania tety Božky. Najskôr nám porozprávala o Vianociach svojho detstva, a potom nám predstavila svoju knihu povestí z púchovskej doliny, z ktorých podľa želania detí aj mnohé prečítala. V piecke praskalo bukové drevo, v komíne ladil svoju píšťalku severný vietor a v zrubovej izbici vládla pravá vianočná atmosféra. Výnimočnosť tejto chvíle prerušili len chlapci, ktorí  múdro skonštatovali, že toto je naozaj vzácna chvíľa, pretože nestáva sa v živote často, aby cez Vianoce prišiel domov čítať knihu ten, kto ju aj napísal. Múdro chlapci, je to veru čarovný moment.

Čítalo sa až do neskorej noci, veď keď k nám už tá teta Božka prišla, tak ju využijeme, nie? Deti hltali príbehy plné napätia, zázračných bytostí a vzrušujúcich udalostí. Ba ešte aj ten náš stromček sa ligotal akosi viac.

Keď sa noc prehupla do svojej druhej polovice, prišiel čas na spánok. Aj keď sa nikomu ešte nechcelo, bolo jasné, že do postele musíme, lebo inak ráno nevstaneme. Krátko pred druhou hodinou v noci, spoločenská miestnosť nášho zrubu osirela a deti sa postupne rozišli do svojich izieb schovaných v podkroví.

Ešte priložiť posledné poleno do pece, aby sme do rána v tých horách nepomrzli a .....krátko po druhej hodine v noci sa celý zrub ponoril do tmy a do ticha., ktoré prerušovalo len praskanie dreva v peci a pokojné odfukovanie našich detí. Štedrý večer S úsmevom 2016 bol za nami. Dobrú noc!

Spomíname na Vianoce 2016 - 3. časť

Druhý deň našich Vianoc je vždy rozpačitý, aj keď sa tešíme so vzájomnej prítomnosti, od rána myslíme na odchod