..a my máme doma nielen kopec nezabudnuteľných i úsmevných zážitkov, ale aj plný album nádherných fotiek. Sľubujeme, všetko vám porozprávame, aj ukážeme, ale budeme vám to dávkovať pekne postupne tak, ako sme to postupne zažívali my.

1.časť našej výletovej reportáže pod názvom: Ako sme do Teplíc cestovali, po kúpeľoch sa špacírovali, kúpeľných hostí kukali, koláče koštovali a potom na rýchlik utekali....

Všetko sa to začalo, tak ako vždy, ešte na stanici v Prievidzi, kde sa v sobotu, 22.9. ráno o 8,30, stretli všetci tí, ktorí mali chuť cestovať s nami na výlet. A veru, nebolo ich málo. Aj napriek daždivej predpovedi a nepríjemnému rannému mrholeniu, sa na stanici zhromaždilo 7 milovníkov dažďa, vlastne výletov. Tentokrát sme mali pred sebou nádherný vlakový výlet do Turčianskych Teplíc a Zvolena, ktorého cieľom neboli ani tak samotné mestá, ale cesta, tam i späť. Počas nej sme totiž prešli 46 tunelov, medzi nimi aj ten najväčší na Slovensku - tunel Čremošné, a toto sa len tak, hockedy, nezažije. 
Ráno nás prekvapil mimoriadne plný vlak. Obsadili sme posledné miesta, takže po Handlovú sme ani nesedeli spolu, ale rozhodený kade-tade po vagóne. Veľa cestujúcich cestovalo aj na Rematu a Sklené, kde sa s prázdnymi košíkmi ponáhľali hneď po vystúpení z vlaku do lesa. Aj keď sa nám zdalo, že ich je asi aj na tie hríby v lese akosi priveľa, všetci sa dušovali, že domov prázdne koše neponesú. Hádam naplnili svoje hunárske ciele, my sme sledovali ten svoj,cestovateľský. Výletníci na Hornej Štubni vymenili vlaky a o dve zastávky ďalej aj koľajnice za cestu. Boli sme totiž v Turčianskych Tepliciach, kde nás čakala 1 a pol hodinová prestávka. Aj keď nás mestečko vítalo drobným dažďom, ten zakrátko ustal a my sme putovali vyumývaným mestom za kúpeľnými zážitkami bez dáždnikov. Aj keď sme v meste boli už niekoľkokrát, vždy sa tam cítime veľmi dobre. Vždy tam zájdeme na naše staré miesta, pospomíname, ale aj objavíme čosi nové. Nebolo tomu inak ani teraz. Hne´d ba ceste zo stanice sme sa pristavili pri drevenom medveďovi v záhradke, potom sme nakukli do reštaurácie Zuzanka, ktorú s našou Zuzkou nikdy nesmieme obísť a potom sme nakukli aj k hasičom. Chvíľku sme sa pofotili pri ich aute a hybaj, na špacír do mesta.
V meste sme si to nasmerovali rovno do centra, do kúpeľov, kde sme sa pristavili pri kúpeľných domoch i liečivých prameňoch. Keďže bolo ráno, mali sme ich skoro len pre seba. Aj v kúpeľnom parku, kde sme objavili novú krásnu fontánu vládol kľud a pohoda. Stretli sme len jedného ruského hosťa, ktorý práve dostal chuť na liečivú vodu. Nechali sme ho, nech si ju naberie do fliaš a potom sme plynulou ruštinou zaskočili natoľko, že nám ani odpovedať nevedel. Po krátkom rozhovore a želaní všetkého dobrého, sme sa s ním rozlúčili. Bol z nás tak prekvapený, že sa po nás obzeral, až pokým nezašiel do budovy kúpeľného domu Fatra. Hádam trafil.
Keďže sme aj my dostali na niečo chuť, a liečivá voda to veru nebola, vybrali sme sa do "našej" cukrárne. Tam sme si dali sladké dobroty, prebrali sme prvé dojmy z výletu a potom šup-šup opäť na stanicu, opäť na vlak, lebo rýchlik Odra sa už rútil do stanice. 
 

2.časť našej výletovej reportáže pod názvom: Ako sme opäť tunelovali, vo vlaku hodovali a do Zvolena nakoniec šťastlivo docestovali...  

..aj keď sa to nezdá, ale druhá časť nášho príbehu bude o ceste. Cesta je totiž v tomto prípade veľmi dôležitá, možno aj viac ako samotný jej cieľ - mesto Zvolen. Výlet bol totiž zámerne vymyslený kvôli tunelom tak, aby sme ich v jeden deň prešli, čo najviac. Čo sa zdalo pre nás dlho nemožné, bolo odrazu skutočné....No, a zážitok? Jednoducho mimoriadny. Najzaujímavejším úsekom cesty bola určite cesta z Turčianskych Teplíc do Zvolena. Cestovali sme rýchlikom Odra, s odchodom o 11,38 z Teplíc, ktorý napriek 20 minutovému meškaniu ešte pred Žilinou, vyštartoval zo stanice načas. Vlak bol pomerne dlhý a možno aj preto bol jeho prvý vozeň, do ktorého sme nastúpili poloprázdny. Bol to naozaj luxus, užívať si cestu v takomto pohodlí, ani sme sa nevedeli usadiť.Nakoniec si však každý svoje miesto našiel. Keďže miesta bolo dosť, každý mal miesto pri okne a cestu sledoval v priamom prenose, rovno u prvej rady. Aj keď výhľady za oknom boli čarovné, njaviac sa páčili tunelové scenérie, Okrem sledovania krajiny za oknom si decká krátili čas aj hrami, Najviac sa osvedčili hlavolamy a karty. Hlavne tí mladší preukázali, že napriek veku, majú pod čapicou bystré hlavy. Po tunelovej ceste horskou krajinou nás privítala široká náruč Banskej Bystrice. Obloha nad mestom, ktoré sme navštívili už dvakrát, bola zatiahnutá, ale v meste pulzoval čulý ruch. Pozorovanie krajiny, orientácia v teréne podľa budov, či mapy, ktorú sme vytiahli odkial si z ruksaku nebola jednoduchá, a tak sa nikto ani nečudoval, keď sa ohlásil hlad. Nuž, a tak sme práve v Bystrici začali hodovať. A hodovali sme až do Zvolena. Ešte šťastie, že tam bola konečná stanica, možno by sme kvôli tomu hodovaniu ani nestihli vystúpiť. 

3.časť našej výletovej reportáže pod názvom: Ako sme sa po Zvolene kukali, pancierový vlak v parku dobyli, na obede si pochutili, jarmok prekutrali, Zvolenčaov vyvoňali a potom zo Zvolenskej veže trčali.

V 3. časti našej reportáže, vám porozprávame všetko o tom, čo sme my v tom Zvolene zažili. A veru, nebolo toho málo. Len čo sme vystúpili, po stanici sa poohliadali, vybrali sme sa do ulíc mesta. Najskôr sme sa zastavili pri VŠLD, kde mnohých zaujala atypická budova - aula v podobe ihličnatého stromu, ktorú veru nikde inde na Slovensku nenájdete. Potom sme zbehli do prímestského parku pri zámku, kde sme poobzerali pancierový vlak Urban. Tam sme si porozprávali nielen o jeho histórii, ale aj o tom, ako sa do toho parku vlastne dostal. Toľko sme ten vlak obzerali, až nám vyhladlo, a tak sme namiesto do zámku, zamierili do miestnej pizzérie, kde sme sa všetci svorne naobedovali. Niektorí si pochutnali len na pizzi, iní si dali aj výbornú kotlíkovú rajčinovú polievku. Po obede nás čakala ešte jedna milá povinnosť. Našej Zuzke sme odovzdávali krásny voňavý darček v podobe francúzskeho parfumu, ktorý jej u nás nechali naši parížski priatelia Caty a Jean. To bolo prekvapenie, to bolo radosti, to bolo vône.....
Voňala nielen Zuzka, ale celá pizzeria, bol najvyšší čas pobrať sa ďalej. Najskôr sme sa rozbehli po jarmoku, ktorý v ten deň kraľoval celému zvolenskému námestiu a potom sme vzhliadli ku kostolnej veži, ktorá práve v tento deň bola výnimočne sprístupnená verejnosti. No, a keďže my sme tiež verejnosť, históriu a veže milujeme, rozhodli sme sa, že táto atrakcia nám veru neujde. Neodradila nás ani dlhočizná rada, ktorá sa hadila od kostolnej veže až do parku k nákupnému centru. Hoci niektorí reptali, že tam stáť nebudú, nakoniec radu vystáli všetci. A všetci sa dostali aj na vežu. Prekonajúc 91 schodov, strach z výšok, či sami seba si vychutnali výhľad na mesto z vtáčej perspektívy. Hoci na veži sa každý mohol zdržať len dve minúty, tie naše dve minúty stáli za to. NIkto veru neľutoval, že sme kvôli tomu pohľadu obetovali aj návštevu zámku. Veď na zámok sa môžeme vrátiť hocikedy, ale vežu, tú navštíviť hocikedy nemôžeme. 
Po návšteve kostolnej veže sme sa vybrali do nákupného centra. NIe, nesnorili sme po obchodoch, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, ale dokúpili sme potraviny na cestu. Vlaková cesta cez Kremnicu a Hornú Štubňu bude síce zaujímavá, ale opäť náročná a dlhá. No, a hlad sa nám už pomaly začal pripomínať hlasným škvŕkaním v žalúdku. Kúpili sme teda potraviny podľa chuti a potom sme sa už ľahkým krokom vybrali smerom na stanicu. Čas pokročil, nad mesto sadal súmrak a my s to bol najvyšší čas pobrať sa domov. Cestou k stanici sme si ešte pozreli jarmočné stánky, nakúpili zopár drobných suvenírov a urobili zopár pekných fotiek. A potom už šup-šup na stanicu. Pred stanicou sme sa ešte vyhli bitke podgurážených jarmočníkov a potom sme už v družnom rozhovore čakali na náš vlak. Odchádzal z tretej koľaje s dvadsať minútovým meškaním, tak sme boli na ceste omnoho dlhšie ako sme mysleli. cesta už prebiehala pokojne, niektorí aj unavene pospali, iní, plní dojmov, volali kade-tade po priateľoch, aby sa s nimi hneď za čerstva podelili o všetky výletné zážitky. 
Domov sme prišli až pred desiatou hodinou. Unavení, uťahaní, ubolení, ale spokojní, tak ako sa na výletníkov s úsmevom patrí. Ďakujeme všetkým, ktorí boli s nami a tešíme sa na všetkých ďalších, ktorí s nami pôjdu nabudúce. Pekné jesenné dni priatelia praje všetkým OZ S úsmevom