Reportáž z turisticko-poznávacieho výletu po Považí
Považie nás očarilo
1.časť
Čachtice a čachtické podzemie
V sobotu, 16.apríla 2016 sa naše OZ S úsmevom vybralo opäť do kraja Alžbety Báthoryovej, na Považie. Tentokrát sme však nešli sami, ale spoločnosť nám robili malí i veľkí turisti z Prievidze a Detského domova z Handlovej. Z Prievidze sme vyrazili ráno o 8,00 hodine dvomi autobusmi, čo nás trochu prekvapilo, lebo takúto veľkú účasť sme veru nečakali. Napriek tomu, že výletníci sa skoro vôbec nepoznali, v autobusoch panovala príjemná cestovateľská atmosféra. Do prvého cieľa našej cesty, do Čachtíc, sme dorazili krátko po deviatej hodine. Čachtice, ktoré sa doslova topili v záplave kvitnúcich stromov, nás tak ako zvyčajne, vítali krásnym počasím. Po krátkom rozprávaní o dedine a jej pamätihodnostiach v okolí malého námestia, si to naša početná skupina nasmerovala rovno do miestneho katolíckeho kostola. Práve na tomto kostola je totiž maľba Panny Márie so závojom, ku ktorému sa viaže zaujímavý príbeh. Ten hovorí o tom, ako Panna Mária zasahovala pri vyčíňaní zlodejov a svoj závoj z obrazu zhodila len preto..... a toto vlastne neprezradíme, tento príbeh totiž treba spoznať priamo na mieste, inak stratí to úžasné čaro tajomného. Príbeh o malom zázraku priamo z nebies, zaujal všetkých. Aj tí najmenší pochopili, že Čachtice to nie je len Báthoryčka, ale aj mnohé ďalšie zaujímavosti, ktoré sa k tejto obci viažu. Z kostola potom naše kroky viedli rovno do čachtického podzemia, kde nás už čakalo niekoľko nadšencov z dvoch občianskych združení, ktorí sa nielen zaslúžili o to, že čachtické podzemie bolo vyčistené a sprístupnené, ale na úkor seba a svojich rodín, ho vo svojom voľnom čase zveľaďujú ďalej. A robia to úžasne. Pivničné priestory, ktoré roky chátrali zasypané zeminou, sa pod ich rukami zmenili na atraktívny priestor, ktorý otvára priestor nekonečnej ľudskej fantázii. V pivničných priestoroch čachtického podzemia sa môžu návštevníci nielen nadýchať dávnej histórie, ktorá na nich dýcha v každej chodbe, ale celkom spoľahlivo si odskúšať aj svoju odvahu, tak ako naše deti. Mnohé z nich totiž do toho podzemia zo začiatku ani nechceli ísť, nakoniec však dobrodružnú výpravu pod zem zvládli úplne všetci. A to určite aj vďaka úžasným sprievodcom, ktorí nám nielen pomohli prekonať strach, ale svojim rozprávaním nám poodhalili dvere do tajomnej trinástej komnaty tajomstvami opradenej čachtickej histórie. No, a či sme stretli aj samotnú Báthoryčku, sa dozviete v 2. časti. Všetko vám predsa naraz prezradiť nemôžeme.
Ide sa na hrad
Po návšteve podzemia sme sa opäť zhromaždili na námestí, kde mnohí trávili nielen prvé zážitky z tejto cestovateľskej misie, ale aj nejaké to posilnenie zo svojich domácich zásob. K tomu sa pridalo pár organizačných pokynov a hurá, na hrad. Podľa smerovníka to bolo z námestia slabých 2,5 kilometra, podľa domácich to bolo hneď za rohom po peknej vychádzkovej ceste, takže naše počiatočné turistické ladenie, bolo vysoko motivované. Hrad síce nebol ďaleko, ale nebol ani hneď za rohom, takže predsa len bolo treba vynaložiť mierne úsilie, aby sme sa k nemu dostali. Pre nás bola náročnejšia aj cesta, ktorá išla najskôr cez dedinu, potom cez les, ale stále v miernom stupáku, čo mnohé naše deti zvládali trochu ťažšie. Boli unavené a nápad ísť na hrad sa im už nezdal taký úžasný ako dolu v dedine. Po prísľube lanovky, ktorá nás za chvíľu odvezie až na hrad, sa však všetko zmenilo. Motivovaní lanovkou, oddýchnutí a posilnení jablkami, opäť prišla chuť kráčať ďalej, a to dokonca s úsmevom.
Po hodinke chôdze sme konečne dorazili na hrad. Len či je to ten správny, keď sme sa k tej lanovke nedostali? Chvalabohu bol, a lanovku predsa pre takých turistov ako sme my neposielajú. Unavení, ale spokojní sme si posadali na hradný kopec a náš sprievodca nás opäť začal viesť svojim výkladom do sveta histórie, či fantázie. Rozprával tak zaujímavo, že už dávno nebolo dôležité, či sú to historické fakty, alebo vymyslené príbehy.
Po krátkom oddychu sme sa opäť zmobilizovali, nabrali druhý dych a pomalým krokom sme sa vybrali na prehliadku hradu. Nestíhali sme síce turistické tempo našej skupiny, ale nám to nevadilo, keďže sme mali vlastného sprievodcu. Ten nám porozprával toľko zaujímavostí, že ani pri najlepšej vôli sme si ich všetky nemohli zapamätať. Čo si ale budeme pamätať dlho sú úžasné výhľady na okolitú krajinu. Keďže v ten deň nám prialo aj samotné nebo a pripravilo si pre nás úžasný, slnkom zaliaty deň, tak sme dovideli naozaj ďaleko.
Prehliadku hradu sme zvládli pomerne rýchlo. Keďže na hrade už toho moc na obzeranie nie je, naše zastavenie na hrade nebolo dlhé. Hrad je totiž v ruinách, zachovaných je len pár múrov kaplnky a hradného komplexu, ktoré náš sprievodca dotvoril zaujímavým výkladom a my vlastnou fantáziou, ktorá v ten deň bola naozaj bohatá. Takže nebyť jeho pohnutej histórie, ktorá ho spája s krvavou grófkou, tak zrejme aj ten záujem zo strany turistov by bol menší.
My sme na ňom našli pár staviteľských zaujímavostí, ktoré sa oplatí vidieť a ešte niečo- siluetu samotnej čachtickej pani. Je to síce pre mnohých len diera v hradnom múre, ale my sme ju tam skutočne videli.
Po prehliadke hradu a krátkej rozprave na hradnej skale, ktorou sme sa opäť vrátili o pár storočí dozadu, sme sa s hradom rozlúčili a vybrali sa na návrat do dediny. Ešte posledný pohľad, a hrad sa stráca v záplave stromov blízkeho lesa, ktorý nás svojou cestou bezpečne vedie až do dediny. Plný dojmov sadáme do autobusov a ideme na hrad. Samozrejme, že nejdeme späť, ale keďže nám sa jeden hrad málil, ideme ešte na Beckov. Takže stretneme sa na Beckove priatelia.
3.časť
Beckov nás očaril
Jeden hrad bol pre nás málo, a tak sme sa vybrali ešte na druhý. Našim cieľom bol nemenej slávny Beckov. Je to hrad, ktorý pozná z ciest do Bratislavy asi každý, pretože zo svojej skaly dovidí až na diaľnicu, no napriek tomu, je len málo tých, ktorí naň stúpili svojou nohou. A tak sme sa to rozhodli na našom minulotýždňovom výlete po Považí napraviť.
Keďže našim cieľom je spoznávať naše nádherné Slovensko, obdivovať všetky jeho krásy, ukázať našim deťom jeho tajomstvá nad i pod zemou, nemohli sme predsa tento skvost našej histórie obísť.
Po príchode do Beckova sme si povedali pár zaujímavostí o obci a išli sme rovno na hrad. Všetci horeli nedočkavosťou aké dobrodružstvo nás opäť čaká, najviac sa tešili samozrejme deti. Výstup na hrad síce nie je náročný a zvládnu ho aj menej zdatní turisti, ale to stúpanie na hradný kopec dalo veru niektorým zabrať. Asi najviac „fučala“ naša skupina, ktorá na hrad dorazila ako posledná. Ešte šťastie, že nešlo o preteky. Keďže prehrávať nevieme, asi by nás to poriadne mrzelo. Toto posledné miesto nás však nebolelo, ba sme boli na seba hrdí, že sme to zvládli. A dokonca s úsmevom, takže ten názov občianskeho združenia predsa nemáme zbytočne.
Po zakúpení lístkov, ktorých cena nás veru trochu prekvapila, keďže bola dvakrát vyššia ako na čachtickom hrade, sme sa pomaly vybrali na samotný hrad. Hádam nám to počiatočné rozčarovanie z privítania a „ochoty“ tety pokladníčky hrad vráti.
A stalo sa. Po prechode mohutnou hradnou bránou, kde by sa celkom ľahko aj dva panské koče mohli stretnúť, a ešte by bolo dosť miesta, nás privítalo rozsiahle nádvorie. Tu sa naša početná skupinka roztratila. Niektorí oddychovali na lavičkách pri hradnom javisku, iní nakupovali a ďalší sa už ponáhľali strmými železnými schodmi vyššie do hradného komplexu. My sme tiež najskôr oddychovali, potom nakupovali, aby sme si priniesli nejakú spomienku na tento krásny výlet aj domov, a potom sme aj my nabrali odvahu, a poďho na strmé schody, ktoré viedli na horný hrad. Tento heroický výkon sme chceli pre pamäti nášho OZ S úsmevom navždycky zvečniť, ale práve vtedy náš fotoaparát skončil, a tak to bude navždy zapísané len v našej pamäti. Nevadí, veď my sa ešte na Beckov pre tie fotky vrátime. Možno aj do roka a do dňa, tak ako to vizionársky hovorí jeden z hlavných hrdinov, sluha Pavko, krutému hradnému pánovi Ctiborovi, v známej povesti o tomto hrade.
Hrad bol obrovský, a tak spoznávanie jeho priestorov a tajných zákutí bolo ozajstným dobrodružstvom. Aj keď možno obzeranie prázdnych komnát by asi mnohých neočarilo, pre nás to bola doslova objaviteľská misia. Keďže sme nemali na hrade sprievodcu, tak sme spoznávali hrad sami. Tipovali sme, na čo ktorá miestnosť slúžila, kde bol obytný palác hradného panstva, kde sa varilo, či tancovalo. Korunu našej misii dalo stretnutie s rytierom. Kto by si bol pomyslel, že na Beckove sa stretneme aj s jedným malým, ale celkom skutočným rytierom Waldemarom. Čo na tom, že mal 3 roky, hlavné je, že bol v plnej zbroji a odhodlaný kedykoľvek za hrad aj život položiť. Škoda len, že sme stretnutie s ním nezdokumentovali, bolo totiž ozdobou celého nášho výletu.
Škoda, že všetko má svoj koniec, a tak sa skončilo aj naše putovanie po hradoch Považia. Už teraz sa však tešíme na ďalšie naše putovanie za krásami nášho Slovenska. Určite nás čaká ešte veľa hradov, jaskýň, známych i menej známych miest, ktoré stoja za to, aby sme ich spoznali. No a naozaj nás bude moc tešiť, ak budete pri tom s nami aj vy. Krásne jarné dni priatelia a nezabudnite na úsmev, s úsmevom je život naozaj krajší, ale to už predsa poznáte.
Vaše OZ S úsmevom
Fotogaléria z výletu je zverejnená na fb OZ S úsmevom