....dnes, v sobotu 10.2.2018, sme sa vybrali na prvý tohoročný vlakový výlet. Cieľom nášho výletu sa stala naša milovaná Nitra, kde nás po roku opäť čakalo fašiangové veselie. Hoci veľa našich detí sa v tomto čase trápi doma s chrípkou a už sme veru aj mali obavy, či bude mať kto na výlet ísť, nakoniec nás bolo dosť. Na výlet cestovalo 5 detí a dvaja dospelí, čo je na nás celkom slušný počet, nehovoriac o tom, že ďalší naši členovia a kamaráti nás čakali v Nitre. 
Raňajšia cesta vlakom bola opäť pohodová. Do Topoľčian sme jedli a potom sme zasa jedli, skoro až po Nitru. Ešte šťastie, že nás tí doma poznajú a všetci mali nabalené maškŕt aj na dva výlety. Do NItry sme prišli presne o 11,40 najedení, oddýchnutí a samozrejme v dobrej nálade. Nitra nás privítala slniečkom, ktoré sa rozlievalo aj napriek chladnému vetru po meste. Všetci sa teda poobliekali, zababušili a vybrali sme sa peši do mesta. Keďže nás viedla naša Zuzka, nemohli sme zamieriť nikde inde ako na nákupy. Od železničnej stanice do OC Mlyny síce nie je ďaleko, napriek tomu sme na našu Zuzku hrdí, že nás tam zaviedla bez najmenšieho zaváhania. Na Mlynoch sme si dali malý "cofeetime" , dokonca v kaviarni, kde sa zastavil čas. Všade bola totiž ešte po stoloch vianočná výzdoba, ba dokonca v rohu rochu hanblivo postával zabudnutý vianočný stromček. Stratení v čase sme sa trochu občerstvili a potom sme sa na želanie našej Zuzky vybrali na celkom slušnú nakupovaciu prechádzku. Bola to riadna drina, pretože buď sa Zuzke tričko nepáčilo, alebo nebolo jej číslo. Trpezlivým však šťastie praje, a tak sme nakoniec aj my nakúpili. Potom sme už mohli celkom spokojne pod Zobor fašiangovať. 
Cesta na pešiu zónu netrvala dlho, a keďže sme ju trávili v družnom rozhovore a v spomínaní na predchádzajúce výlety v Nitre, tak sme sa naozaj ani nenazdali, a boli sme pri prvých stánkoch fašianfového remeselníckeho mestečka. Pokukávali sme po rôznych výrobkoch šikovných remeselníkov, popočúvali fujaru i verklikára , poobdivovali prácu šikovného košikára a potom sme už mali len jeden cieľ... potešiť nejakou fašiangovou dobrotou naše žalúdky. Stánky, ktoré prevoniavali fašiangovými špecialitami boli neďaleko, na námestí pred DABom, len na skok od pešej zóny, tak sme tam skočili. Hneď na začiatku sme našli malý hospodársky dvor s domácimi zvieratkami, kde deti aspoň na chvíľu poobdovovali husi, či ovce, ktoré sa spokojne prechádzali vo svojich ohrádkach. Zaujal aj statný somár, ktorý od prekvapenia len híkal, koľko ľudí ho prišlo obdivovať. Po malom zastaveníčku pri zvieratkách sme už potom vykročili za vôňami fašiangových pochúťok. Okrem tradičných šišiek, langošov, fánog, klobás, slaniny, koláčov, nás zaujal hlavne stánok s nezvyčajnou fašiangovou špecialitou, typickou pre tento región - športhelníky. Tak toto sme ešte ani nečuli, nieto jedli. Placka so slaninou, syrom a cibuľkou nás dostala. Štyri eurá za jednu placku síce nie sú málo, ale investovali sme, nech sa chuťové poháriky potešia z novej chuti. A veru nám chutilo, až sa nám gule za ušami robili.

Prvý tohtoročný vlakový výlet máme za sebou, alebo ako sme fašiangovali...2. časť

....šporheltníky zjedené, ale chuť na fašiangové dobroty ešte stále zostala, a tak sme sa ešte podaktorí zastavili v stánku s koláčmi, takými poriadnymi, kysnutými, ako sa na správne Fašiangy patrí. A potom, poďho do skoku! Z neďalekého pódia sa ozývala rezká melódia, ktorá nás brala do tanca. Nehovoriac o tom, že len, čo sme prišli pod pódium, zaznela naša „ Ej, Zuzka, Zuzička“. Žeby nás poznali? Veru, chvíľu sme mali ten pocit, lebo bez úsmevu sa predsa žiť nedá, tak ako ani bez hudby. A tak sme chvíľu počúvali, chvíľu tancovali, lebo podľa boha pravdy iné sa ani robiť nedalo, keďže nám aj trošičku zima bola. A tak, keď dorazila za nami naša nitrianska členka Katka, pobrali sme sa obzerajúc posledné stánky,  niekde do tepla. Najskôr sme nakupovali v potravinách, kde nás aspoň trochu zohrialo, a potom sme išli do kaviarne oproti, kde si v ten deň dalo malé zastaveníčko aj množstvo psíkov, ktoré tam prichádzali z miestnej výstavy. A tak sme obdivovali, ba s dovolením pánov aj hladkali, mnohé prečudesné psíky, ktoré na ulici nikto len tak nestretne. Ešte šťastie, že nielen ich páničkovia a paničky, ale aj samotní psíci boli akýsi nepsíkovate kľudní. Po malom posedení v teple a v príjemnej spoločnosti sa nám moc odísť ani nechcelo, ale nakoniec nás čas donútil pokračovať v našom programe. Čakalo nás totiž to najlepšie, prečo do Nitry každý rok chodíme, a to bol fašiangový sprievod masiek. Nuž a tam sme sa ponáhľali, aby sme ich opäť videli. Nebolo ich síce tento rok až tak veľa, ale keďže sme v sprievode objavili opäť našich priateľov, radosti a aj foteniu nebolo konca. Hoci smrtku sme tentoraz medzi maškarami nenašli, bolo tam kopu iných zaujímavých masiek. Ejha, ejha, tá drážovecká veselá cháska sa nám veru páčila z celých fašiangov najviac, škoda len, že náš čas v Nitre sa pomaly napĺňal a my sme sa museli rozlúčiť a ponáhľať sa na stanicu. Verní tradícií, išli sme opäť na doraz. Hoci Zuzičke sa moc nechcelo, a z času na čas si pofrflala, že nevládze, nakoniec sme to dali, všetci. Dokonca tentokrát ešte aj s malou rezervou 2-3 minút, takže sme čakali my na vlak a nie naopak, ako je to u nás zvykom. Cesta naspäť ubiehala rýchlo, aspoň po Topoľčany sa nám to tak zdalo. potom to však už bolo horšie, od Chynorian sme stáli skoro na každej stanici dlhšie ako 5 minút, a tak sme do Prievidze prišli s poriadnym meškaním. Nevadí, keďže jesť bolo stále čo, teplo bolo, wifi nechýbala, aj veselých príhod a zážitkov bolo dostatok, tak to veru ani nikomu nevadilo. Už teraz sa tešíme na ďalší vlakový výlet. kam to tentoraz bode? Nechajte sa prekvapiť. Peknú fašiangovú nedeľu vám želá OZ S úsmevom

 Fotogalériu z tohto podujatia nájdete na našom FB OZ S úsmevom.