... a to aj napriek tomu, že neboli tentoraz plánované. Konali sa totiž na poslednú chvíľu, len pre pár členov, najmä však pre naše deti. Aj keď nakoniec, kvôli  chorobe, mnohé prísť nemohli, tie, čo  prišli, opäť zažili večer plný malých radostí a vianočných tajomstiev. A to všetko samozrejme S úsmevom.

1. časť - 1. deň: Ako sme slávili štedrý deň

Ale poďme pekne po poriadku. Naše Vianoce sme tak ako minulý rok zrealizovali v úžasnom Zrube pod Končitou,  na úpätí sopečného pohoria Vtáčnik (1346mnm), v Chránenej krajinnej oblasti Ponitrie ( v katastri obce Kamenec pod Vtáčnikom ). Toto miesto sme si nezvolili náhodne. Keďže sme tu Vianoce robili už aj vlani, dobre sme poznali úžasnú atmosféru tohto miesta, ktorá s našimi Vianocami neskutočne ladí. Chvíľu sme síce boli v strese, či bude Zrub voľný, ale po telefonáte s majiteľkou, s pani Renátkou,  bolo rozhodnuté. Zrub čakal len na nás, a tak naše Vianoce v Zrube boli zachránené. Všetko sa začalo v sobotu, 16.12.2017 o 15,00 hodine, keď sa pomaly do Zrubu začali schádzať prví hostia. Celkom prvá bola v Zrube naša Evka, ktorá nielen udržiavala oheň v krbe, ale aj všetko krásne vianočne nadekorovala. Ostatní príchodzí prinášali už len milé slovo a neskutočne dobrú energiu. O chvíľu  ich bol plný zrub, malých i veľkých, všetko dobre naladených a usmiatych ľudí. Vianoce S úsmevom začali. Po malom zvítaní nasledoval program, ktorý bol tentokrát pod taktovkou našej Zuzky. Hoci sme zo začiatku mali malé pochybnosti, nesklamala. Už úvodné slovo v jej podaní nasvedčovalo vysokú úroveň. Oči nám zvlhli už pri úvodnom slove. Zuzkina reč bola emotívna, vianočne ladená, šitá priamo na túto udalosť. Vianočná báseň a koleda, ktoré potom nasledovali už len jemne doladili atmosféru, ktorú v závere programu dotvorila ešte naša teta Božka svojou vianočnou poéziou, ktorú pripravila len pre nás, pre tento úžasný deň. Po duchovnej potrave, prišiel rad aj na naše žalúdky. Poctivá dolniacka kapustnica, v ktorej sa žiadna lyžica len tak neutopí, už rozvoniavala, a tak sa pozývalo k stolu. Kto jeden tanier, kto dva, so smotanou, či bez, ale hlavne s chuťou, tak ako to u nás býva zvykom. Po jedle začala voľná dišputa, ktorá u nás  S úsmevom býva nielen voľná, ale aj poriadne uvoľnená. Nebudeme tajiť, pretriaslo sa všetko a všetci, tak ako to už na Slovensku chodí, iba s jedným rozdielom, že u nás sa to pretriasa vždy s úsmevom. Keďže mnohí naši priatelia a členovia neprišli, tak sme mali, čo pretriasať. Spomenuli sme si hádam na všetkých. Nemôžeme predsa zabudnúť na všetko to pekné, čo sme s nimi zažili.  Pri padajúcom súmraku a blikote sviec sme si spomenuli aj na tých našich členov, ktorí k nám už prísť nemohli, lebo sa v tomto roku vybrali na inú cestu, odkiaľ niet návratu. Keďže nám chýbajú, venujeme im tichú spomienku na každom našom stretnutí, čím vzdávame hold nielen im, ale i človečenstvu a poctivému životu, ktorý tu na Zemi viedli. Aj preto jeden anjelský pozdrav do neba patril aj im, našej Anke a Ivke, ktoré sa už na nás usmievajú zhora. Ani sme sa nenazdali a poobedie plné smiechu a dobrej nálady sa prehuplo do večera. Naši milí hostia sa pomaly začali rozchádzať a my sme sa chystali na štedrý večer. Nie ten naozajstný, ten mal nastať až o týždeň, keď už každý z nás bude doma, ale ten náš,  S úsmevom. A ten veru tiež býva poriadne čarovný. Slávnostné prestieranie mali na starosti naše deti, ktoré s našou pomocou už vedeli, čo všetko sa musí k takej štedrej večeri nachystať, aby sme nezabudli naplniť aj tradičné slovenské zvyky. Nuž, a tak na stole nesmeli chýbať oblátky, med, orechy, cesnak, či jabĺčka, pod obrusom zasa šošovica a peniaze. Keďže aj naša štedrá večera je pri sviečke, tak samozrejme na stole nechýbala ani tá. No, a na stole malo svoje miesto aj sväté písmo, ktoré nám s krásnym prednesom tentokrát predčítala teta Božka. Tá tentoraz krásnym starodávnym  vianočným vinšom otvorila aj našu štedrú večeru. Po ňom nasledovala krátka spoločná modlitba a štedrá večera mohla začať. Najskôr tradície, a potom prišli na rad pamätné jedlá. Kapustnica, ryba so šalátom a kto mal ešte v bruchu miesto, tak si pochutil aj na koláčoch. No, a potom nastala tá top chvíľa večera, na ktorú vždy čakajú nielen naše deti, ale aj tí najdospeláckejší dospeláci, rozdávanie darčekov. Pod stromčekom si každý našiel niečo, čo ho potešilo. Radosť z darčekov však mali najmä deti, pre ktoré Ježiško S úsmevom opäť pripravil niekoľko prekvapení. Tento rok to nemal až také ťažké. Od všetkých totiž dostal vianočný list, takže priania detí, aj tie najtajnejšie, veľmi dobre poznal. Možno aj preto sa deti z darčekov tešili,  a veru, tešil sa i Ježiško. Aj preto ho bolo cítiť všade, tak ako sa na Vianoce patrí. No, a potom sme naložili do krbových kachlí, usadili sa na sedačke a spolu s Ježiškom a tetou Božkou sme vošli do rozprávky. Najskôr sme  sa báli vodníka, potom svetlonosa a nakoniec nás skoro zamordovali bludičky. Ťažké čítanie na noc, hlavne keď ste na samote, ďaleko od ľudí, v horách, ale tieto príbehy typu „poďme sa spolu báť“  v OZ S úsmevom  doslova milujeme. A tak sme sa báli pri nádherných slovenských strašidlách až do druhej v noci. Potom nás zmohla únava a všetci sa pomaly ukladali spať. Okolo pol tretej sa ponoril zrub do úplného ticha, ktoré z času na čas prerušilo tiché pískanie unikajúceho tepla v komíne. 

Návraty k našim Vianociam, alebo  „Vianoce S úsmevom 2017“  boli opäť nezabudnuteľné...

2. časť – 2.deň

V noci prituhlo. Ráno sme sa opäť zobudili do rozprávky. V zrube príjemne teplúčko, keďže v krbových kachliach stále doháralo posledné poleno. A vonku, strieborná krajina. Hora i celá dolina bola  pocukrovaná, obalená striebornou inovaťou, už len Mrázik a snehové víly chýbali. Sem - tam  padol z neba ľahučký snehový páper. Zima je tu.

A zima sa veru tlačila cez okná aj dnu. Rýchlo sme rozhrabali dohárajúcu pahrebu a priložili do nej pár dubových polien. V kozube zapraskalo drevo, ktoré nás vrátilo do reality. Naše Vianoce dnes končia, ale tie ozajstné nám práve klopú na dvere. Čas vianočný je nádherný, je to sviatok pocitov, ktoré ohrejú dušu a otvoria srdce pre iných. Vianočný čas je kusom človečenstva pre všetkých ľudí dobrej vôle, pre tých, ktorí  nezabudli byť človekom.

Raňajky boli pomerne neskoro, keďže na chate sa vždy vstáva trošku neskôr, nikto neprotestoval. Boli však bohaté tak na menu, ako i na zážitky, ktoré deti preberali priamo počas jedla. Výsledky lístočkového vianočného veštenia zostali síce tajomstvom, ale výsledok ďalšieho „vešteckého“ ľudového zvyku, ktorý so Zuzkou pravidelne udržiavame už viac rokov, poznáme. Po raňajkách sme totiž pripravili Zuzke lopatku plnú smetí zo štedrovečerného stola, ktorú ona išla podľa starej tradície vysypať do stredu cesty. Mala tam ísť síce hneď po štedrej večery, ale kto by sa v tej tme tmúcej motal po vonku. Nuž, a tak sme tie „zázračné smete“ nechali na druhý deň. Smete sme vonku vysypali a započúvali sme sa, u ktorej strany pes zahavká. No havkali niekde veľmi ďaleko, kdesi na západe, čo Zuzka určila ako Chynorany, ale ktohovie. Jedno je však isté, že veštba nedopadla podľa predstáv, lebo ju prerušilo hlasné mraučanie čierneho kocúriska kdesi za chatou. Šic-šic, mačka jedna nepodarená, hnali sme mačku do lesa. Pes sa však už neozval, darmo sme uši naťahovali ako augustové lopúchy. Ticho lesa narúšalo len prenikavé mačacie volanie mňau, mňau, ktoré sa nieslo dolinou. Vyzerá to veru tak, že nám Zuzička ešte v tento rok zostane doma. A má dievča recht, nemá sa kam ponáhľať. Ten osudový ženích, si ju určite nájde v pravý čas.  Božka síce skonštatovala, že veštba hovorí jasnou rečou, a Zuzkin vyvolený bude černoch, my vieme svoje. Hádam o rok sa ukáže osud jasnejšie. No, a my budeme určite pri tom.

Veštba nás trochu nabudila, a tak nastal čas na krátku vychádzku. Napriek zime sme sa všetci obliekli a vybrali von do lesa. Robíme tak pravidelne, aby sme zaniesli vianočné dary aj zvieratkám v lese. Vždy totiž nesieme so sebou aj suchý chlieb a koreňovú zeleninu,  ktorú zvieratká milujú. Cestu ku krmelcu poznáme, takže všetko sme bezpečne dopravili tam, kde treba. Hádam to našli a pochutili si. Krásne Vianoce lesné tvory! Milosrdnú zimu lesní obyvatelia!

Ešte sme ani poriadne „doma“ neboli a už prichádzali naši nedeľní hostia. Potešil každý, kto k nám cestu našiel, a bolo ich veru dosť. A tak sme ešte spolu poslali pozdrav našim blízkym do neba a na rad prišla aj anjelská veštba. Každému anjelik priniesol opäť  malé prekvapenie do života, čo ho čaká. Opäť to bolo tak ako keby nás niekto tam hore poznal a poslal nám práve to, čo v živote najviac potrebujeme. A tak sme sa tešili zo zdravia, šťastia, peňazí, priateľov, či dlhej cesty, a niekomu  opäť prajú z nebíčka, nech je plná jeho chladnička. J  Už po tretí rok, to už nie je náhoda.

Po takejto dobrej správe nemohol dostať slovo nikto iný, iba naša Zuzka. Vystúpila s vianočnou piesňou od Dominiky Mirgovej, ktorú si chystala celý víkend. Jej sólo vystúpenie sa nám páčilo, vložila do toho naozaj všetko. Škoda len, že v nedeľu už nemala dostatok divákov, rozhodne to bol výkon, ktorý by si zaslúžil väčšie obecenstvo. A onakvejšie obecenstvo by si zaslúžila aj naša teta Božka. Svoj nádherný pozdrav životu otvoril srdcia všetkým. Lepšia bodka za naším podujatím už ani nemohla byť. Nasledoval už iba spoločný obed, upratovanie a lúčenie. Ba ešte niečo, posledný spoločný coffee time... to sa už pomaly stáva našim rituálom. Niekto dáva kapurkovú, my poslednú kávu. Býva už s príchuťou lúčenia, ale otvára nekonečný priestor spomienkam, ktorých súčasťou sa stáva už aj práve prežité podujatie.

No, a potom už len slová rozlúčky a nekonečných prianí. Prianí k Vianociam, do nového roku i do života. Vianoce S úsmevom 2017 sú za nami, ale my ideme ďalej a tešíme sa na nové stretnutia, nové podujatia, nové zážitky, ktorých bude určite aj v ďalšom roku neúrekom.

Fotogalériu k rozprávaniu nájdete na našom FB.