Fašiangovanie v Nitre bolo úžasné alebo správa o tom, že dobrí ľudia ešte nevymreli

Všetko sa to začalo,  tak ako obyčajne, skoro ráno na stanici v Prievidzi. Na stretnutie o 6,10 hodine sme síce niektorí trochu meškali, samozrejme všetci z objektívnych dôvodov, ale vlak do Nitry s pravidelným odchodom z Prievidze o 6,23 hod., sme v pohode stihli. Počet účastníkov bol tentoraz vysoko nad náš bežný výletový štandard, a tak nás chytili mierne počiatočné obavy, ale tie sa rozplynuli s prvými vlakovými kilometrami. Od začiatku bolo totiž zrejmé, že sa stretli ľudia, ktorí si budú rozumieť  o deťoch nehovoriac. Ešte sme pár účastníkov pozbierali po ceste, a tak sme v Nitre vystupovali ako slušný  "čedokový" zájazd.

Nitra nás vítala krásnym slnečným počasím, ktoré akoby predznačovalo nádherný deň. Keďže nebolo ešte ani deväť hodín, zo stanice sme sa vybrali pomalou pešou chôdzou do mesta a v hlavách sa nám rodil plán, čo s načatým dňom.  Ešte vo vlaku sme sa od našej kamarátky Katky z Nitry dozvedeli, že hlavný program so sprievodom sa nezačne ráno o deviatej ako sme si pôvodne mysleli, ale až poobede o tretej hodine, a tak sme narýchlo tvorili nový itinerár výletu. Začali sme  prehliadkou mesta s menším výkladom. Prešli sme pešou zónou, preskúmali sme bočné uličky. Keďže staršie deti boli už v Nitre tretí krát bolo jasné, že mnohé veci už poznajú. Najlepšie sa v meste orientovala asi Zuzka, ktorá sa prezentovala naozaj neskutočnými informáciami,  ktorými by veru zahanbila aj mnohých skúsených sprievodcov. Deti asi v meste najviac zaujala mužská väznica, stará tržnica, synagóga, či piaristický kostol. Obdivovali aj divadlo a remeselnícke mestečko pred ním, kde ich zaujal najmä malý farmársky dvor s rôznymi domácimi zvieratkami. Napriek tomu, že viaceré z našich detí žije na dedine, tak veru mnohé domáce zvieratká už nepoznali.

Nakoniec sme  postáli  pri Pribinovom meči, ale keďže sme medzi sebou nenašli takého siláka, ktorý by ho z betónu vytiahol, rozhodli sme sa ísť radšej posilniť do najbližších lahôdok. Volali sa Úspech, a  obluhovali nás v nich dve milé tety predavačky, ktoré nám svojim milým slovom a  úsmevom, ktorý jednoznačne možno charakterizovať aj ako úspech obchodu, v ktorom pracujú,  vylepšili už aj tak príjemne začatý deň. A tento malý zázrak v Úspechu, ktorý bohužiaľ už dnes nie je v našich obchodoch bežný, sme v ten deň v Nitre zažili ešte niekoľkokrát.

Posilnení dobrou kávou, čajom a koláčikom sme sa vybrali opäť do mesta. Tentokrát naše kroky mierili na hrad. Úlohy sprievodcu sa ujali staršie deti, ktoré už naozaj bezpečne vedeli ako sa tam dostaneme. V podhradí sme si to namierili najskôr k Pribinovi a potom ... potom naše kroky opäť viedli k Corgoňovi. Aj keď mnohé vianočné prosby a túžby neboli vyslyšané, všetci sa pred Corgoňa postavili znova. S prosbou v očiach,  upriamenými na Corgoňa,  mu tichúčko prednášali svoje tajné sny. Hádam im Corgoň dopraje trochu šťastia, tieto deti by si to totiž naozaj zaslúžili.

Od Corgoňa naše kroky viedli na hrad. Ticho sme postáli pri Mariánskom stĺpe, aby sme spoznali jeho históriu a potom sme sa popod hradnú bránu presunuli na kamenné nádvorie, kde nás privítala socha Jána Pavla II.. Deti fascinovali aj neskutočne krásne výhľady na mesto a vďaka výnimočnej viditeľnosti aj do vzdialeného okolia. " Jééej, tam je drážoveský kostolík, tam je Zobor a tam zasa cesta do Prievidze," ozývalo sa z úst detí. Po krátkom oddychu, posilenní nielen prežitou nádherou, ale aj malým občerstvením sme sa vybrali na hrad. Najskôr sme zamierili do baziliky sv. Emeráma, kde sme v chrámovom tichu hľadali spojenie s nebom. Boli sme tam sami, a tak rozhovor s Bohom bol pre mnohých súkromnou záležitosťou. Posilnení duchovnou potravou zamierili sme k súsošiu Posledná večera, kde sme si pripomenuli s deťmi známy biblický príbeh o ľudskej slabosti. Deti zaujala aj hradná studňa a hradby so strážnymi vežičkami, ktoré najmä menšie deti aj vyskúšali. Žeby noví obrancovia hradu? NIe, len noví milovníci histórie a krásnych miest, o ktoré na Slkovensku naozaj nie je núdza.

Z hradu sme sa vybrali opäť na Svätoplukovo námestie, kde sa medzitým už začal fašiangový program. Na pódiu hrala ľudová hudba a po námestí sa šírila vôňa typických fašiangových dobrôt. "Ponáhľajme sa, aby nám to nezjedli",  náhlili sa niektoré naše deti. Ešte viac nás však z hradu dolu do mesta hnala ľudská potreba vyprázdniť sa, pretože toalety na hrade opäť neboli v prevádzke. Keďže ani v meste sme moc možností ísť na WC nemali, zamierili sme za našimi usmiatymi tetami do Úspechu. Tieto tety majú nielen úsmev, ale aj dušu. Pochopili, a pomohli, a tak sme mohli spokojne fašiangovať ďalej. Tentokrát už aj s našou milou kamarátkou Katkou, ktorá sa nás už nevedela dočkať. Niektoré deti ju už poznali, a tak zvítanie bolo naozaj srdečné. Deti sa rozrozprávali, čo videli, čo spoznali, čo sa im v Nitre páčilo.

To však už Zuzka mierila k usmiatej čertici, ktorá sa s niekoľkými šikovnými žienkami zvŕtala okolo kotlíka s fazuľovicou. Zuzka má dobrý nos, a keďže fazuľovica rozvoniavala široko-ďaleko, nebolo ťažké uhádnuť, že ju k čertíkovi nepriviedol záujem o peklo, ale  hladný žalúdok. A veru dobre trafila. Sympatická a usmiata čertica spolu so svojimi zamaskovanými kamarátkami celkom iste neboli z pekla, ale možno zo samotného nebeského úradu v pozemskom zastúpení. Inak sa totiž nedá vysvetliť srdečné pozvanie všetkých našich deti na obed.  Fazuľovice sa tak  dostalo nielen našej Zuzke, ale aj ostatným našim deťom. A veru im chutilo. "Takú dobrú polievku som ešte ani nejedol", chválil Jakubko polievku mamine. No raz darmo, z cudzej misy vždy lepšie chutí ako z vlastnej.  Deti vymietli taniere s polievkou raz-dva. A aby im ten pocit z dobrého obeda, a úžasneho prejavu človečenstva zostal v pamäti, čo najdlhšie,  tak sa tetám za obed nielen srdečne poďakovali, ale aj  pofotili s nimi. To, že sa jedná o tety z podobného občianskeho združenia ako sme my, sme sa dozvedeli až neskôr,  v priateľskom rozhovore s našimi hostiteľkami. Zistili sme, že máme veľa spoločného a tak nebolo pochýb, že to stretnutie nebolo len o polievke. . Žeby tá fazuľovica nebola náhoda?  

Posledné zamávanie a stratili sme sa vo víre pouličného davu, ktorý nás viedol rovno k stánkom. Kamene, prívesky, sladkosti otvárali peňaženky detí, ktoré nevedeli odolať toľkým lákavým ponukám pouličných obchodníkov. Mnohé boli sklamané z cien, ktoré veštili, že na všetky podarúnky im asi peniažky neostanú. Táto skutočnosť  mnohým pokazila trochu náladu, ale taký je život. Nie všetko, čo nám ponúka, aj naozaj dostaneme. Rozladenie z nevydarených nákupov však netrvalo dlho. Len, čo sme na ulici stretli dve promotérske skupiny Raiffeisen bank so zlosovateľnými kupónmi a úžasnými koláčikmi, bolo jasné, že zlá nálada je ta-tam. Okrem koláčov, venovali obidve skupinky mladých ľudí našim deťom aj zopár milých slov, čo nás opäť presvedčilo, že mladí ľudia na Slovensku nie sú ľahostajní voči okoliu, ale práve naopak, vnímaví a pozorní. A opäť sme sa mali chuť fotiť, veď tieto momenty nečakaného šťastia našich detí na ulici,  treba zachytiť. Sú to momenty, pre ktoré chodíme po svete a učíme ich žiť.  A s týmto vedomím sme zamierili do nákupného centra Mlyny.Ešte sme síce krátko váhali nad nečakanou ponukou  uja s koňmi, ktorý nás chcel celkom zadarmo povoziť po Nitre, ale napriek tomu, že to bolo mimoriadne lákavé, odolali sme. Bolo nám totiž jasné, že všetko sa naraz stihnúť nedá, a tak sa deti nakoniec rozhodli pre Mlyny. 

Deti sa ich  už totiž nevedeli dočkať. Hlavne tie staršie sa tešili, že sa tam konečne dostanú. Napriek tomu, že sme v Nitre  boli už po tretíkrát,  do nákupného centra sme sa ešte nedostali. Naše výlety totiž nie sú  nákupného charakteru, a tak sa obchodným centrám snažíme vyhýbať, Tentokrát sme sa však dali uprosiť,  keďže sme vedeli ako moc deti túžia po tejto návšteve. A tak sme plnili sny. No,  a urobili sme dobre, keďže aj tam sa nám diali veci, ktoré sa rozhodne nedajú zažiť každý deň.Mlyny deti očarili, a tie väčšie mali chuť hneď sa rozbehnúť po obchodoch,  aj keď v peňaženke im už toho veľa neostalo. Na menšie deti však práve tu doľahla únava, a tak sme sa rozhodli výletníkov rozdeliť. Mladšie deti sa teda po krátkej prehliadke Mlynov s nami rozlúčili a odobrali sa na stanicu. Rozhodnutie padlo v poslednej chvíli, a tak vlak domov o 14,23  stihli len s veľkou dávkou nášho povestného "cestovateľského" šťastia. Keď sa nám ozvali z vlaku, práve sme sedeli na kofole a káve a rozoberali zážitky výletu. Pomaly sme sa chystali na odchod, keď sa zo susedného stola zodvihol pán s tým, že to našim deťom zaplatí. Tak to sa nám dnes už stalo druhýkrát. Najskôr sme chceli túto nečakanú ponuku odmietnuť, ale nakoniec sme dovolili pomáhať, keďže bolo jasné, že túži urobiť so svojou partnerkou práve to, čo mi robíme už roky. Bolo to nečakané, ale milé a neskutočne ľudské ako mnoho vecí, ktoré sme v ten deň v Nitre zažili. Bolo ich naozaj toľko, že všetky sa ani do nášho rozprávania nedostali, máme ich však uložené hlboko v srdci a v našich spomienkach, ktoré nosíme so sebou aj tam, kde sa iné naše cennosti s nami nedostanú. 

Po návšteve Mlynov, kde sme zažili krásny prejav ľudskej spolupatričnopsti, sme sa ešte raz vrátili do mesta. Chceli sme vidieť sprievod, masky a zažiť pravú fašiangovú zábavu. Keďže sme však dorazili na miesto činu trochu neskôr, čakalo tam na nás už len zopár cigániek,  jedna koza a smrtka. Tá hneď padla do oka našej Zuzke,  a hoci  ostatní sa jej vyhýbali ako mohli, naša Zuzka si s ňou strihla hneď tri fotky. Teda tá má ale odvahu, tromfla aj našich chlapcov, ktorým by sa veru ani krvi nedorezal. Smrtke sme sa pekne poďakovali, pozreli si program folklórneho súboru, ktorý sme dokonca sčasti aj poznali, takže sme si mohli aj veselo zanôtiť a potom sme sa už aj my museli ponáhľať domov. Už sa Fašiang kráti.... doznievala nám v ušiach známa ľudová pesnička, a my sme vedeli, že ten náš v NItre sa práve skončil. Vlak sme opäť stihli na poslednú chvíľu. Keďže však necesstovalo veľa ľudí, mali sme pre seba dostatok miesta na to, aby sme si mohli pohodlne užiť cestu domov. Dievčatá sa bavili cez facebook s chlapcami, ktorých spoznali na hrade,  a chlapci rozoberali prežité zážitky. Napriek tomu, že cesta do Prievidze  trvala viac ako dve hodiny, ubehla mimoriadne rýchlo.. V Prievidzi sme sa narýchlo rozlúčili a unavení, ale spokojní sa všetci pobrali domov. 

Fašiangy máme teda za sebou. Boli nádherné, plné nečakaných stretnutí a mimoriadných momentov. Všetkým tým, ktorí  nám ich nejako spríjemnili, patrí jedno veľké ďakujem. Je nám ľúto, že nevieme mená všetkých tých ľudí, ale keďže predsa len pár mien sme si zapísali,  nájdu sa títo naši nečakaní dobrodinci v našej rubrike Poďakovanie, ktorá je na tejto strane, len o niekoľko riadkov nižšie. No,  a samostatne sa im pokúsime poďakovať aj cez facebook, keďže tam sa hádam nájdu všetci najjednoduchšie. Prajeme krásny deň a nezabudnite, že s úsmevom je život krajší.