Ako sme cestovali do Komárna a strihli si to až za Dunaj....

ebo S úsmevom sú výlety vždy plné zábavy, úsmevov, ale i adrenalínu. Všetko samozrejme v správnom pomere, aby z toho bol jednoducho výlet na nezabudnutie.
Náš výlet na juh Slovenska sme plánovali dlho. Tam sme totiž ešte neboli a dobre je spoznať všetky kúty, aby potom človek vedel, že všade je krásne a všade sme doma. No, a v Komárne veru bolo aj krásne, aj dobre, lebo dobrých ľudí je aj tam dosť. A tam kde sú dobrí ľudia, sme my S úsmevom vždy ako doma.

Poďme však pekne po poriadku. Všetko sa to začalo ráno o pol šiestej, keď sme sa ešte len na výlet chystali. Mnohí ešte spali, ale my, výletuchtiví, sme už chystali ruksaky, lebo vlak nepočká. No, a naša Zuzka tá sa už natoľko nevedela dočkať výletu, že sa vybrala na stanicu peši. Báli sme sa, či to stihne, ale nakoniec všetko dobre dopadlo a vo vlaku sme sa zvítali všetci, ktorí boli na zozname výletníkov. Ešte v Novákoch k nám pristúpil náš Jojko a výlet mohol začať. Veď výlet je vždy pre nás už aj vlaková cesta a tentokrát sme mali pred sebou ozaj dlhé putovanie - skoro 4 hodiny s jediným prestupom v Nových Zámkoch sme strávili vo vlaku. myslíte, že je to veľa? Pre nás S úsmevom určite nie, pretože práve táto cesta býva pre nás niekedy najzaujímavejšia. zažijeme kopec zábavy, stretneme zaujímavých ľudí a hlavne, sa nekonečne rozprávame o živote a všetkom, čo prináša. veď posúďte sami, zopár obrázkov z nej ponúkame aj vám. 

2. časť Ako sme sa dostali na Námestie Európy

Po štyroch hodinách vo vlaku sme konečne vystúpili v Komárne. Nebola to žiadna „stanica tichá, stanica pustá“, ale poriadna „mestský stanica“, aká sa na také mesto patrí. Aj vlakov na stanici bolo tak akurát, takže na trati bolo treba dávať pozor, aby sme sa hneď na stanici nestratili. malé fotenie pred stanicou a potom „ vitajte v Komárne priatelia“. Veselí, uvravení a plní očakávaní, sme sa vybrali do mesta hľadať skvosty Komárna. Samozrejme nie rovno za nosom po hlavnej ulici ako každý, ale my poďho rovno skratkou. Až neskôr sme zistili, že skratka, celkom nie je skratkou, ale poriadne domotaná cesta, a tak sme sa museli po pár metroch vracať tam, odkiaľ sme vyšli. A tak sme sa objavili aj v strede križovatky v trávnatom trojuholníku. No, môže toto zažiť každý? A to sme boli len na začiatku. Potom sme sa však už držali len hlavnej ulice, ktorá nás bezpečne okolo nemocnice, maďarského divadla a mestskej veže bezpečne viedla do centra.
Keďže Komárno je pomerne veľké mesto, tak sme sa párkrát pýtali na cestu. Vždy sme natrafili na výnimočne ochotných ľudí, ktorí nám ukázali smer a popriali všetko dobré, tak sme od začiatku mali z mesta výnimočne dobrý dojem.
Ako prvé sme chceli vidieť to vychýrené Námestie Európy, a keď sme sa naň konečne po dlhej ceste postavili, tak sme si povedali, že to stálo za to. Námestie je skutočne výnimočné. Má neskutočný energický náboj, je to miesto, kde nájdete pol Európy pokope. A tak sme si tam sadli, blízko fontány a tešili sa, že sa nám podarilo dostať na miesto, o ktorom sme doteraz len rozprávali. Bol to naozaj výnimočný čas. Niekedy naozaj stačí len sedieť a dívať sa...a toto bolo práve ono. 

3. časť Ako sme nečakane kukli až za Dunaj alebo ako sme v jeden deň spoznali Komárna až dve

Po krátkom oddychu na nádhernom mieste, akým nesporne Námestie Európy v Komárne je, sme sa v neskutočnom teple odobrali ďalej, spoznávať centrum mesta, ktoré sa nám páčilo, čím ďalej tým viac. Pozerali sme po historických budovách a tešili sa, že všetka tá krása sa v meste nielen zachovala, ale sa postupne aj opravuje. Komárno rastie do krásy. Unavení, dopotení, ale spokojní sme si sadli na zmrzlinu a kolu. Naše príjemné posedenie zrazu prerušil príchod vláčika, ktorý sme už raz v uliciach mesta videli. Zastavil rovno pred nami, a to bolo znamenie, že ďalšie naše putovanie po Komárne bude spojené práve s ním. No, to sme ešte nevedeli, že ujo z rušňa na kolesách nás unesie rovno za Dunaj a my „nekukneme“ len jedno Komárno, ale rovno Komárna dve.
Ani sme poriadne nedopili, nedolízali, a už sme sa tlačili do vlaku, ktorý naliehavo zvonil na odchod. Vo vagóne sme sedeli len my, ôsmi výletníci, hladní po mimoriadnych zážitkoch. A tie prišli, len čo sme vyrazili. Najskôr to bola adrenalínová cesta úzkymi uličkami mesta a potom moment zdesenia, keď sme zistili, že si to náš vláčik namieril rovno na hraničný most. Hádam len „kukneme“ Dunaj a pôjdeme späť, uspokojovali sme sa, ale kdeže, ujo nás viezol rovno do Maďarska. Ani sme sa nenazdali a boli sme v Komárome, za hranicami nielen všedných dní, ale aj za slovenskými hranicami. Nuž, a tak sa celkom jednoduchý výlet na juh Slovenska, zmenil na výnimočnú udalosť, nakoľko sme práve prežívali svoj prvý medzinárodný výlet našej usmiatej cestovateľskej spoločnosti. 

4. časť Ako sme zistili, že Maďari sú úplne rovnakí ako Slováci....

Po malom zdesení, keď sme si uvedomili, čo všetko nemáme, že vlastne nie sme na cestu za hranice pripravení, sme sa po chvíli uvoľnili a vediac, že aj tak s tým teraz už nič neurobíme, sme sa tešili z nových zážitkov. A tie veru prišli. Ujo nás totiž viezol nielen cez mesto, ale aj po jeho intraviláne, a tak sme si pozreli nielen dunajské lužné lesy na maďarskej strane, ale aj všetky protiturecké pevnosti na tejto strane Dunaja. O tých sme síce deťom vo vlaku povedali, že existujú, ale netušiac, čo je pre nás zhora na ten deň pripravené, sme zdôraznili, že tie bohužiaľ neuvidíme. Netušili sme, ako veľmi sa mýlime. Práve tie sme totiž videli úplne zblízka všetky. No, a videli sme aj kopec iného, lebo cesta vláčikom viedla aj cez miestny park, okolo vodnej veže i cez centrum mesta. Ujo rušňovodič si dal na výbere trasy naozaj záležať a ukázal nám úplne všetko, čo sa ukázať v Komárome dalo. Dokonca aj Maďarov, ktorí sú podľa našej Zuzky navlas rovnakí ako my. Aj pre toto zistenie je dobré cestovať za hranice. Tak totiž zistíme, že okrem jazyka, sme si všetci na tomto svete vlastne podobní. Sú len dva druhy ľudí, dobrí a zlí ľudia a my sme na svojej ceste stretli len tých dobrých, aj preto sa nám v Komárne tak páčilo.
Po asi 40 minútovej ceste mestom i okolo mesta, popri Dunaji, poľom, parkom, či lužným lesom, si to vlak opäť namieril na hraničný most a my sme sa vrátili opäť živí a zdraví na rodnú hrudu. Ešte malá prehliadka nášho Komárna a vláčik zastavil presne na mieste, odkiaľ aj vyšiel. Ešte posledné fotenie a najväčšie dobrodružstvo výletu je definitívne za nami.

5. časť Všetko má raz svoj koniec.... alebo ako sme sa v Komárne na záver výletu všetci vykúpali

Ako veľmi sme sa mýlili, lebo práve tie sme videli všetky a túie slovenské, kvôli ktorým sme do Komárna vlastne cestovali, sme už bohužiaľ pre krátkosť času, jednoducho nestihli. Bolo to samozrejme aj vďaka neplánovanému vlakovému výletu za hranice, ale zasa sme videli kopec iných vecí, takže určite cesta sna juh Slovenska stála za to.
Po vystúpení z vlaku sme ešte dali pár fotiek a potom sme sa už pomaly začali chystať na cestu späť. Keďže sme počas tej hodinovej, zážitkami nabitej, cesty vlakom vysmädli, tak sme sa ešte zastavili v zmrzlinárni oproti. Zmrzlina sa v tom teple nielen rýchlo lízala, ale aj rýchlo topila a tak sme veru mali rýchlo dolízané. A potom, šup-šup, začali sme sa zberať na stanicu. Cestou späť nás ešte zlákala miestna studnička. Malé ovlaženie a občerstvenie sa však celkom znenazdajky premenilo na netradičný kúpeľ. Vodu, ktorá striekala na všetky strany, totiž nebolo možné zastaviť. A tak sme boli nielen ovlažení, ale aj poriadne vykúpaní a mokrí od hlavy až päty úplne všetci. No a snami aj polovica námestia, ktorá nechápavo prizerala, čo sa to tam pri tej studni deje. Hoci zo začiatku sme boli všetci namosúrení, lebo sme vyzerali ako kurence po májovom daždi, neskôr sme ocenili výhody tejto nečakanej sprchy. Mokré oblečenie nás v tom teple príjemne chladilo a vôbec sme netrpeli tým úpekom ako všetci okolo nás. veru taký kúpeš v horúcom meste je na nezaplatenie. Pokiaľ sme prišli na stanicu, všetci sme boli suchí, takže do vlaku, ktorí meškal z nám neznámych dôvodov 20 minút, hoci odtiaľ vychádzal, sme si už sadali pekne v suchom.
Cesta domov ubiehala rýchlo. Vlak totiž išiel nielen do Nových Zámkov ako nám na stanici povedali, ale rovno až do Prievidze. Cestou sme si pojedali pekárenské dobroty, ktoré sme nakúpili v malej pekárničke pri stanici v Komárne a rozprávali o tom, čo sme zažili. Bolo toho naozaj dosť. Keďže cesta bola dlhá, v Nitre prišlo aj na karty. V Prievidzi sme vystúpili tak ako sme plánovali o pol siedmej a po krátkej rozlúčke sme sa rozpŕchli do svojich domovov. Už teraz sa tešíme na ďalší výlet.