Preteky v Mošovciach ešte ani poriadne nevychladli.....

...a my už máme chuť na ďalšie, lebo povieme vám, kto sa raz rozbehne, len ťažko sa zastaví. No, a s nami je to presne tak isto. Do Mošoviec, kde sme dnes absolvovali s našim Palim prvý "ozajstný" pretek v histórii združenia, sme išli s veľkými obavami, ktoré sa rozplynuli hneď, ako Pali nastúpil na štart. 
No, ale poďme pekne po poriadku. Začať treba asi tým, že pretek sme najskôr chceli zrušiť. Pochorel totiž kto mohol, a ten, kto neochorel, bol zasa zavalený domácimi, či pracovnými povinnosťami. No, a do toho tá nešťastná predpoveď počasia plná dažďa, zimy, ktorá sa do bodky naplnila. Počasie, do ktorého ani psa nie je hodno vyhnať a my rovno na preteky? Pali chcel, a tak sme do toho nečasu nevyhnali psa, ale rovno sme sa tam vybrali my. A dobre sme urobili, lebo opäť to bola akcia, na ktorú len tak ľahko nezabudneme. Na pretek sme nakoniec cestovali len v tandeme, teda Pali a jeden sprievod. Napriek tomu, srandy sme zažili za celý zájazd. 
Zážitkom bola už samotná cesta. Začala v Prievidzi vlakom až do Turčianskych Teplíc a odtiaľ autobusom do Mošoviec. Všetko sme mali dopredu "vygooglené", takže sme presne vedeli, kedy kam. V Mošovciach sme boli okolo 13,45, teda do preteku, ktorý začínal o 14,00 hodine bolo času a času. Keďže sme boli pri parku, kde sa "parkrun" mal konať, vybrali sme sa ešte do pizzérie. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme našli dvere zamknuté. Otváracie hodiny nám jasne ukazovali, že do jednej budeme stáť z druhej strany dverí. Miestnej, milej čašníčke nás však asi bolo ľúto, lebo nám prišla otvoriť a cez Pohostinstvo u Standyho nás vpustila do pizzerie. Posadili sme sa v prázdnej miestnosti a pri káve a teplom zázvorovom čaji kukali von na silnejúce mrholenie, ktoré sa postupne, ale isto, menilo na drobný dážď. Čo s načatým dňom v tomto daždi? Predsa preteky! Na webe nič, žiadne info o zmene, či odvolaní, takže zavoláme hlavnému organizátorovi. Preteká sa, len pretek nie je v miestnom parku, pri ktorom sedíme, ale na druhom konci dediny, v rekreačnej oblasti Drienok. Máme necelú hodinu na presun, zvládneme to? Jasné, dokonca aj bez pomoci bežca Standu to Žiliny, ktorý nám ponúkol bežecký doprovod. Rýchlo sme dopili, Pali sa prezliekol do bežeckého úboru a vyrazili sme. Vonku pršalo ako z krhly, ale my sme mali pred sebou cieľ, ktorého sme sa už nechceli vzdať. Na Drienok sme prišli aj s pomocou organizátorov na poslednú chvíľu. Rýchlo sme sa zaregistrovali a vyrazili sme. Pali na kopec, na štart a ja pod kopec fotiť. Voda nad hlavou, voda pod nohami, všade bolo mokro, ale to nám neubralo z chuti pretekať. Vhuž však mali určite všetci, lebo bez nej, by v tomto počasí určite nikto do mošovskej doliny neprišiel. 
Na štart sa postavilo 35 pretekárov, žien i mužov, ktorí bežali 4,2 km. Teda aj náš Pali nakoniec bežal o 2,1 km viac ako sme pôvodne plánovali. Trať bolá náročná, a tak to nebolo vôbec jednoduché. Celý terén bol premočený, mäkký, teda bolo treba dávať pozor ešte aj na to, ako človek kladie nohu. Súčasťou preteku bolo aj prebrodenie potoka a zdolanie svahu, ktorý viacerí pretekári skôr prešmýkali po zadku ako prebehli. Našťastie, nikomu sa nič nestalo a všetci nakoniec šťastlivo došli do cieľa. Náš Pali dobehol ako siedmy, na čo sme veľmi, veľmi hrdí. Gratulujeme a už teraz sa tešíme na jarné pokračovanie, ktoré organizátori chystajú v Mošovciach niekedy na apríl. Zrejme tam už dobehneme vo väčšom počte, keďže pretek sa nám aj napriek ťažkému terénu pozdával. Mal totiž nielen milých organizátorov, ale aj mimoriadne dobrú atmosféru, ktorá je viac, ako hlavná výhra. Takže dobežania priatelia, možno nabudúce aj s vami.